Prológ

„Kukni na Martinka,“ drgla manžela.
Ten prešiel pohľadom z obrazovky počítača na svojho synčeka, potom na manželku a usmial sa. „Zasa?“ šepol, aby dieťa nerušil.
Ešte nestihli to zrkadlo zavesiť na jeho budúce miesto. Stálo opreté o skrinku zrkadlovou stranou do miestnosti. Kým ho stihli lepšie umiestniť, objavil ho ich „lezúň“. Častovali ho tak nepekne, ale spisovne, akokoľvek obaja priam neznášali ten divný výplod lingvistov. Prekárali sa tak. No a lezúň sa zmenil v Sediaceho Býka, len čo po prvý raz pozrel na zrkadlo. To, čo videl, ho očarilo, ba priam hypnotizovalo. Prezývku Sediaci Býk potom používali často. Ich Býček, podľa znamenia, v ktorom sa narodil, sedával potom pred tou čudnou lesklou vecou často. Uprene do nej hľadieval. Niekedy sa bavili pozorovaním jeho nemotorných pohybov, ako sa snažil svojimi ručičkami hýbať asi podľa zrkadla.
Pamätajú si veľmi dobre jeho zarazený výraz, keď raz jeho očká zablúdili z vlastnej podobizne a vecí na jeho tele a okolo neho kamsi ďalej, a objavili, že aj v tej čudnej veci, v tom druhom svete tam, kam sa nedá dostať, našiel ocina aj maminku.
Obaja rodičia sledovali svoje dieťa fascinovaní práve tak, ako ono samo.
„Čo myslíš, čo si myslí?“ spýtal sa otec pošepky.
„Čo? Ach, aha… Netuším. Možno, že je to kamoš, iné dieťa…“ háda mamina.
„Z iného sveta,“ doplnil ju jej manžel.
„Akože iného?“
„Sveta, kde je všetko naopak?“ opáčil.
„Ako to? Počkaj, ale to sa týka len strán,“ namietla.
„A čo je vpredu, je vzadu,“ dodal tíško.
Obaja zmĺkli a ďalej sledovali dieťa až do okamihu, kedy ho pobyt vo svete za zrkadlom zunoval. Vtedy sa zo Sediaceho Býka, polohy, ktorú zaujímal veľmi zvláštnym, priam fascinujúcim postupom, pričom na začiatku smeroval celkom inam, než napokon sedel – smerom, ktorým sedieť chcel, zmenil zasa v turbo lezúňa. V okamihu doťapkal kvadrupedálnou lokomóciou (ako tomu vraví učene Roy Lewis v knižke Co jsme to tátovi provedli) k rodičom, pričom sa jeho dovtedy sústredený výraz zmenil. Doslova sa rozškľabil od šťastného smiechu ako puknutý bochník chleba. Ocino odložil notebook, odchytil dieťa, ťapkajúce práve vysokou frekvenciou okolo neho a vzápätí sa už všetci traja túlili, celí rozosmiati.
Boli šťastní. Martinko z presne toho istého dôvodu, ako deti v jeho veku, keď vidia šťastných rodičov a samé sú šťastné. Rodičia preto, lebo Martinko ja šťastný, veselý… a zdravý. Jeho braček, ten toľké šťastie nemal. Nenarodil sa. A izbička, v ktorej mal bývať, rásť, rozvíjať sa, ostala prázdna.