Hrkotajúce postele

Existujú lôžka na kolesách. Nie nemocničné postele, aké som už spomínal, a v súvislosti s nimi pána Pitkina. Iné. Cestovali ste tisíce kilometrov ďaleko? Ak áno, tak viete, o čom to bude, keď to nebude o pasažieroch. Raz ma do Hannoveru viezol z Bratislavy starý motorkársky šampión, pán František Šťastný. Samozrejme, že sa to netýka motorky, veď čo už má motorka s posteľou, že. Hoci, videl som motorku v spálni… V mojom prípade to bol autobus z jeho firmy, a podľa predpisov boli vodiči dvaja a striedali sa – jeden pri piatom kole od voza, druhý kdesi v šuplíku. Čudoval som sa, čo za telefón to vodič má, keď to nemá ani číselnicu – a on to telefón direkt do spacieho priestoru. Snáď aby vodič nevyrazil na ďalšiu cestu bez kopilota.

To vodiči kamiónov, tí majú onakvejšie bývanie. V Amerike, kde všetko je obrovské, majú na ťahačoch podivné hrby, v ktorých sú ukryté dokonca celé spálne. Nie ako vodiči v Európe, ktorí spia nad predným sklom, ale hotové ubytovne. A predsa je to nič proti tomu, čo vymysleli kedysi dávno. Dokonca americký dizajnér ruského pôvodu Alexis de Sakhnoffsky, ocino jedného z najkrajších áut automobilovej histórie, kabrioletu Cord L 29, navrhol čosi také – hotel na kolesách. Volá sa to rotel. Lenže v sedemdesieatych rokoch ho neprekonateľne tromfli  tvorcovia kĺbového poschodového hotela na kolesách, ktorý bol na rozdiel od vtedy zavádzaných „kádarov“ (preslangu neznalých nepamätníkov už vyradené kĺbové Ikarusy), určený nie pre stovky pasažierov, ale pre šestnástich. Správne, aha, v číslach to vyzerá takto: 16. A opakujem: poschodový a kĺbový. Kádar by v takom prevedení mal papierovú kapacitu tak 400-500 ľudí alebo 600 študentov, ak by ho nasadili na linku 39 medzi internátmi a univerzitami v Bratislave. No notorickí cestovatelia by sa v takom transportom prostriedku vyhli degenerácii kolien, ktorá postihuje cestovateľov v autobusoch a lietadlách, kde sa dá len sedieť a aj to dlho.

Na kolesách som zažil ešte inô lôžko. To som šiel vlakom z Moskvy do Bratislavy. Kým na tom pasažieri v kupé nie celkom oddelenom od chodbičky sedeli, bol to stolček a dve lavice. Keď sa pasažierom zachcelo spať, po chvíli rôzneho prekacania, vrtenia a motania sa premenili sedadlá na lavice na spanie, zhodili topánky a drichmali. Iná spomienka na tamojšie kraje tiež súvisí s vlakom, no bolo to na trati z mesta, kam sa už nik nedostane – z Leningradu – do Moskvy. Je to trať akurát tak na jeden spánok, no ten môj, na treťom lôžku od podlahy vlaku, čosi rušilo. Keď som sa pri brzdení prebral na to, že ma zotrvačnosť za okamih zhodí z postele, nebol som si istý, či je všetko v poriadku, no prisahal by som, že keď som sa ukladal spať, do tej uličky medzi lôžkami sa ma snažila sotiť práve akcelerácia vlaku. Že sa deje čosi naozaj nekalé, o tom som sa presvedčil, keď ma pri najbližšom brzdení tlačilo tvárou na stenu. Ten vlak sa cestou dvakrát obrátil a z hrkotajúceho lôžka podo mnou spravil ešte aj mátožné.

Nedá mi nespomenúť jedno auto. Napokon, ak má posteľ hrkotať, asi je na kolesách, či už takých alebo onakých. Hoci v lietadle… No dobre. Auto. Kopa mladých si kedysi po páde železnej opony kúpila veľký kombík a zúčastnili sa cestovateľského ošiaľu. Keď prišla noc, prehádzali veci na predné sedadlá a ustlali si na sklopených zadných a v batožinovom priestore. Ja som vtedy zatúžil po výtvore istého pána Františka Kardausa. To bol dizajnér, ktorého si dnes už málokto spojí s jeho asi najznámejším výtvorom, vozidlom Tatra 603. Práve tá šesťstotrojka ma uchvátila. Stačilo v nej na prenocovanie sklopiť predné sedadlá a k dispozícii bola temer manželská posteľ. Auto má totiž radiacu páku aj ručnú brzdu pod volantom. A prehadzovanie batožiny nebolo potrebné – veci boli v kufri pod prednou kapotou. No a prípadný potomok sa mohol vyspať na ďalšom lôžku – na polici za zadnými sedadlami, nad krytom motora pod tým charakteristickým zadným dvojoknom.

Keď som ako päťročný zliezal z postele, zlomil som si malíček na nohe. To nehrkotalo, len ruplo.

Raz sme z izby začuli – ticho. Plná deciek a ticho? Niečo sa deje! Vbehli sme dnu a tam chalan, ktorému sa podarilo na doma nevídanej poschodovej posteli pretlačiť sa pomedzi matrac a latku, ktorá bráni dieťaťu spadnúť z hornej postele. Temer mu to vyšlo – temer, až na hlavu. Konštruktér postele nerátal s tak chudým dieťaťom. To ani nehrkalo, ani neruplo. Ale keby ruplo…

Na jednej lyžovačke sa počas noci jedna posteľ temer stratila. Spal na nej človek, ktorý podľa zákona schválnosti zaspal prvý, pretože chrápal najhlasnejšie. Ráno sa vyhrabával spod hromady vecí, ktoré sme naňho nahádzali, keď na cmukanie sme sa pobudili všetci – okrem neho. Posteľ, hrkotajúca pod dopadajúcimi vecami.