Pierre. Zvládnuté učivo

Nedokázal som nájsť kľud, neviem prečo. Dni letia, všetko je ako vždy, ale ja sa cítim ako nikdy doteraz. Akoby niečo bolo rozorvané… Nič ma nedokáže uspokojiť, som neustále nepokojný, nervózny, nespokojný. A pravdu povediac sa bojím… vlastne ani neviem čoho.
Ocko si to všimol a vošiel mi do izby.
„Smiem?“ spýtal sa, ale už je vnútri. „Už v posteli?“
„Nie, oci. Čítam.“
„To rád počujem, synček. Ako sa máš?“
„V pohode, ocko.“
„A prečo mám teraz pocit, že ma práve niekto ťahá za nos? Nedohodli sme sa kedysi, že sa nikdy nebudeme navzájom ťahať za nos?“ vraví ocko… hm, obviňujúco, ale zároveň smutne; kým si sadá ku mne na posteľ. „Prečo sa trápiš? Chceš sa stať svätým či čo?“
„Svätý Čičo?“ vyprskol som na okamih.
Ocko sa tiež uchechtol, ale hneď má zasa ten starostlivý tón. „Pierre, chlapče môj, nedokážem sa pozerať, ako sa trápiš. Och, veď ty horíš!“ dodal, keď som pocítil jeho dlaň na krížoch. „Si v poriadku?“
„Prečo?“
„Chcel by som… pomôcť ti trošička. Zdá sa, že si si na seba naložil priveľa. Nebolí ťa tu?“
„Bolí.“
„Pamätáš sa na kartu s nulou? Blázon? To práve si, trpíš bez toho, aby si požiadal o pomoc, keď je tá poruke. Ukáž…“
„Počkaj, oco. Musím sa posunúť trocha dozadu, hlava sa mi hojdá v prázdnote,“ pohol som sa nohami napred, aby som mal tvár na vankúši namiesto nad otvorenou knihou na koberci.
Ocko mi vyhrnul tričko až na lopatky a uložil mi ruky pozdĺž tela. Otočil sa, aby na mňa lepšie dosiahol a dal ľavú dlaň nad moje kríže. Aj bez dotyku presne cítim, kde je.
„Uvoľni sa, preciťuj teplo a nechaj energie prúdiť, chlapče,“ vraví. „Toto ti trocha pomôže, ako vždy…“
„Toto si použil, keď som vtedy mal tú horúčku?“ spýtal som sa, hoci odpoveď poznám. Prečo? Je to preto, lebo sa mi vybavujú mamičkine spomienky na tú chorobu?
„Áno, presne to. Vtedy sme to našli a ja som to použil. Mamka vravela, čo treba robiť a ako, a ja som to robil. Bola vtedy vydesená, bála sa o tvoj život, modlila sa za tvoj život a jej modlitba priniesla zázrak. Bol si zachránený.“
Prečo o tom rozpráva teraz, a ešte k tomu takýmto spôsobom? Veď vie, že ten príbeh poznám…
„Oci…?“
„Ja som robil len to, čo mi povedala mamička. Ona videla čosi… viac než ja. Vyťahal som z tvojho tela zlú energiu a nahradil som ju čistou. Doktor potom povedal, že sme ti zachránili život. Čo zachraňujem teraz?“
Náhly skok! Nečakaný a náhly… Čo mu mám povedať? Ach do riti… nie, ocko neznáša také slová, viem, že dokonca aj v nevyslovených myšlienkach.
„Žeby zasa môj život?“ spýtal som sa. Blbý fór, také nikdy nerobím.
Ocko ma okamžite pleskol po zadku. A myslí to vážne, to som si istý! Pocítil som to…
„Prepáč, ocko. To bola hlúposť.“
„To bola. Naozaj,“ povedal hrozne smutne.
„Odpusť mi, ocko, prosím,“ žadoním.
„Odpusť si sám, ak môžeš, hlupák,“ odvrkol ostro.
Čože? Čo je zrazu taký nahnevaný? Čo znamenala tá moja hlúpa poznámka?
Okamžite som si kľakol a objal ocka.
„Oci, prosím, ak môžeš…“
„Nik nedokáže vziať svoje slová späť. Premýšľaj o svojich slovách, kým ich vypustíš z úst.“
„Ocko! Ja… Nerozumiem! Prečo…? Ja… naozaj mi je to ľúto. Hoci neviem, čo som vlastne…“
Môj ocko ma chytil pod krk a stisol.
„Oci…“ chrapčím sťažka. „Škrtíš ma,“ oznamujem mu zjavné.
Jeho prsty sa zabárajú do môjho hrdla. Myslí to vážne? Prečo? Čo tým chce dosiahnuť? Oslobodiť sa odo mňa? Nonsens!
„Oci!“ počujem sa kričať, ale moje hrdlo nevydalo ani hlások. Moje ruky prudko vyleteli dohora a oslobodili môj krk zo smrtiaceho zovretia, a ocko temer spadol na podlahu.
„Čo… čo to robíš, oco?“ chrčím prekvapený. Ešte nikdy sa nič podobné nestalo, nič podobné! A nikdy by mi ani nenapadlo, ani by som neveril, že by oco mohol…
Ocko sa náhle usmial: „Konečne!“
„Čože?“ Už viac prekvapený asi nikdy nebudem! „Čo… čo to kurva bolo? O čo sa to pokúšaš? To si sa zrazu zbláznil čo čo?“
„Nie, milovaný,“ oco si nevšíma ani moje nadávky a pokúša sa dosiahnuť dlaňou na moju hlavu. Uhol som. „Chcel som ti čosi ukázať a zdá sa, že som uspel. No čo, ešte stále to nevidíš?“
Ako do riti prežiť fakt, že sa ma môj vlastný otec pokúsil zabiť vlastnými rukami a nič pritom nepredstieral?
„Bol by si… bol by si to urobil?“ pýtam sa neveriaco.
„Ach, aký si ty len kus somára, Pierot. Naozaj. Ja len chcem, aby si niečo začal brať vážne. Práve tak, ako ja, keď si mi zomieral v náručí na tú čudnú horúčku. Synček, vtedy si bojoval o svoj život tak veľmi, ako si len bol schopný s ubúdajúcimi silami, ale bojoval si. A my tiež. Urob to aj teraz, nenechaj trinástu kartu, aby nad tebou zvíťazila. Ja celkom dobre vidím, ako sa poddávaš svojim zlým pocitom. Nepotrebujem mučeníka, a už vonkoncom, aby sa ním stal môj milovaný syn. V žiadnom prípade. Ak čosi prichádza, priprav sa na boj namiesto poddávania sa. A teraz si zasa ľahni, musíme dokončiť, čo sme začali.“
Oco sa znova pokúsil dosiahnuť na mňa rukou a ja som zasa uhol, ale nie dosť, aby na mňa nedosiahol. Jeho dlaň sa nežne dotkla môjho líca. Ach, ocko…! A zrazu… zrazu ma objal!
„Prečo? Prečo, oci? Ocko!“ opakujem zas a znova šeptom s tvárou na jeho ramene.
Až po chvíli sa ozval: „Aby si si uvedomil, že máš za seba vždy bojovať, môj zlatý.“
„Bol by si…?“
„Bol by si?“ vrátil mi moju otázku. Pochopil som. Bol pripravený vidieť ma trpieť, dusiť sa, slabnúť, kým… Veril, že sa preberiem a zabojujem za seba. A ja som zabojoval – takže mohol aj on.
Vybuchol som v plač. Neviem vlastne prečo. Možno je to druh katarzie, možno akási úľava od náhleho, dokonale nečakaného a neočakávateľného útoku, možno strach z prichádzajúcej hrozby. A možno všetko to naraz.
Ocko ma objíma a šepká slová lásky.

Keď som sa upokojil, ocko mi pomohol uložiť sa na posteľ a znova začal s procedúrou. Je môj ocko a ja ho mám rád aj napriek tomu… čomu vlastne? Čo sa to vlastne pred okamihom stalo, aký to malo dôvod, kvôli čomu sa to stalo? Vtedy vybojoval vojnu s mocnou armádou, s armádou, ktorá ma – vďaka nemu a mamičke – nedokázala zabiť, ale ma zmenila, dala mi tie zvláštne schopnosti, ktoré ma v očiach ostatných zmenili v blázna a v mojich očiach vo vyhnanca. Vidí moju budúcnosť? Je schopný zrieť dôvod mojich súčasných čudesných nálad, ktorým nedokážem porozumieť?
Náhle sa mi uľavilo. Kríže… prečo?
„Ocko, čo znamená bolesť krížov?“
„Už som povedal. Môj zlatý, nesústreďuj sa tak veľmi na svoje ťažkosti, na svoje strachy. Potom uvidíš viac, uvidíš súvislosti, uvidíš celú scénu; potom môžeš nájsť príčinu aj výsledok. Je to bremeno, ktoré nesieš. Neviem, aké bremeno to je, a zdá sa mi, že ani ty to nevieš, aspoň doteraz. Osloboď sa…“
„Ako môžem, keď neviem…?“
„Synček, určite to zistíš, ak sa pokúsiš. Zbav sa tých nálad, tých z posledných dní, a skús prejsť v spomienkach svoj celý život, alebo aspoň posledné mesiace. Nájdeš dôvod, a potom uvidíš to bremeno. Dúfam, že sa to stane už čoskoro.“
„Prečo?“
„Meníš sa, chlapče môj. Nevidíš to? A mne sa nepáči, aký smer to naberá. Rád by som ti tým pomohol prejsť, ibaže to nie je možné bez poznania okolností.“
Prečo rozpráva o tom, o čom nič nevie? Prečo sa bojí a skrýva to? Bojí sa – a neskryje to. Nie predo mnou.
Cítim teplo v oblasti krížov. Ocko čoskoro ukončí procedúru. Ten pocit tepla znamená, že čistá energia z jeho pravej dlane zapĺňa prázdno, ktoré ostalo po odčerpaní zlej energie z postihnutej časti tela. Viem to, už toľkokrát som videl, keď takto pomáhal ľuďom a viem, že to pomáha. A viem, ako. Ocko vravel, že mi tak pomohol aj vtedy, keď to použil po prvý raz – aby mi zachránil život.
A už mi tričko kryje celý chrbát.
„Ďakujem ti, ocko,“ povedal som bez pohybu.
„S radosťou, synček. Nechcem od teba ospravedlňovania. Potreboval si to, čo som urobil. Dúfam, že už vieš, čo sa stalo.“
„Viem, ocko. A sľubujem, že budem za seba bojovať,“ odpovedal som, netušiac, ako skoro tento sľub poruším. Ale keď ho poruším, môj ocko pochopí prečo.
„Používaj pár dní šatku alebo šálu, zavedieš novú módu a zakryješ stopy mojich prstov. A… ukáž, pomôžeme tomu uzdraviť sa rýchlejšie.“
Ocko zopakoval procedúru čistenia energie na mojom hrdle. Viem, že vždy mi chce pomôcť, nie ubližovať. Ale uznal by to aj sudca? Ach, ocko, kiež by som nebol vytiahol tie karty! Ale… čomu by to pomohlo? Te karty sú nevinné, to je jasné. Ony nič nespôsobia, nezapríčinia, pretože my sme tí, kto robia rozhodnutia. Karty len poskytujú ďalší pohľad na situácie, ktorými prechádzame. Ale čo do pr… och, čo za situáciu to je v mojom prípade? Alebo bude?
Ocko prerušil moje myšlienky: „Pozval som nášho suseda na návštevu,“
„Ktorého suseda?“
„Pána Shullera.“
„Aha. Prečo?“
„Žijeme na rôznych stranách jedného plota, synček. Bolo by pekné poznať ho lepšie. A povedal by som, že potrebuje pomoc.“
„Tvoju pomoc?“ spýtal som sa. Ocko ľuďom poskytuje pomoc, akú hneď tak niekde inde nenájdu.
„Ktovie? Možno tvoju.“
„Ale oci, prečo…? Ja nedokážem pomôcť iným. Najprv sa musím niečo naučiť, až potom by som mohol… oslobodiť sa od toho mysteriózneho bremena, o ktorom si vravel.“
Ocko sa zasa sklonil k mojej posteli, pomohol mi obrátiť sa na chrbát, pohladil ma po líci a usmial sa. „Netráp sa, mon petit Pierre, všetko bude v poriadku. Dobrú noc a dobre sa vyspi, synček.“