Dr. Leo Bourke. Zvedavosť prináša problémy

„Doktor? Čo sa stalo?“
„Je to tak vidno?“
„Uhm.“
„Škoda. Ja… chcel som sa spýtať, ako sa máš.“
„A namiesto toho sa ja pýtam vás…“ chlapec sa odmlčal.
„Veď práve.“
„Takže?“
„Nemal som dobrý deň,“ priznal doktor Bourke.
„Prečo, pán doktor?“
„Ja… Jeden pacient nám… odišiel.“
„Odišiel? Ach, myslíte zomrel.“
„Áno, kamarát. Zomrel,“ doktor si nebol istý, či chlapec patrí k tým, čo sa nezdráhajú rozprávať o nevyhnutnej a prirodzenej súčasti svojho života – o smrti. Niektoré deti sa nielen že nezdráhali, ale chceli otvorene vedieť. „Chlapec ako ty.“
„A čo sa stalo?“
„Nik nevie…“
„Doktor…?“
„Ach, chcem povedať, že zjavná príčina je jasná. Len nerozumiem, prečo také mláďa zomrelo na tak strašnú chorobu.“
Dr. Bourke videl v chlapcových očiach zvedavosť.
„Z ničoho nič mal veľké bolesti chrbta. Keď ho sem rodičia priviedli, bolo neskoro na čokoľvek…“
„Zabila ho bolesť v chrbte?“
„Synak, práve ty predsa vieš veľmi dobre, že bolesť je len signál, že niečo v tele nie je v poriadku. Bola to rakovina, osteosarkóm. A v jeho prípade neskutočne rýchlo rástol. Pýtal som sa mnohých doktorov, nik z nich nikdy nepočul o tak progresívnom prípade. Ale to sa stáva, že jeden pacient prežije roky s nejakou chorobou a zomrie na niečo celkom iné alebo vekom; a iný s rovnakou diagnózou opustí tento svet za niekoľko mesiacov, či dokonca týždňov práve na to. Vo Wesleyho prípade to bolo ako pád z útesu.“
„Tak preto ste boli v poslednom čase taký… nespokojný. A teraz zomrel.“
„Áno, chlapče. A naozaj som bol, kvôli nemu. Pravdu povediac, jediné, čo sme pre neho mohli urobiť, bolo tlmenie tých najväčších bolestí. Ale nemysli si, že jeho rodičia sú vinní, že prišli neskoro. Ani my doktori nie sme.“
„Nechcel som povedať, že…“
„Ja viem, chlapčiatko. Mal by si vedieť, že sú také choroby, čo prídu rýchlo a náhle, a zabíjajú v krátkom čase. Netreba hľadať niekoho, koho by si chcel obviniť,“ povedal Dr. Bourke chlapcovi, ale nie kvôli nemu. To jeho podvedomie mu podhodilo tú vetu. A Dr. Bourke to urobil, on sám nepočúval túto dobrú radu, bárs aj len v tom jednom jedinom prípade. Obvineným bol v tom prípade on sám, lenže práve tak sa vinil len on sám. „Nik nie je vinný, keď príde tak hrozný osud. No rád by som vedel, prečo vôbec prišiel, prečo sa to stalo… Napadlo to jeho chrbticu a zabránilo mu v pohybe, pretože to rýchlo vrástlo do miešneho kanála a priškrtilo miechu.“
„A operácia? Nepomohla by?“
„Nedalo sa, synku. Ako chceš riešiť chrbticu, keď ide o väčšinu stavcov?“
„Ukážete mi, pán doktor?“ chlapca prípad zaujal.
„Prinesiem nejaké obrázky, ukážem ti to na nich. Ale pozri,“ doktor vytiahol blok, načrtol chrbticu, potom stavec a začmáral otvor v jeho strede tieňom smrti. „Vidíš? Bolo to celkom iné než v tvojom prípade. Na tvoje problémy dosiahneme v pohode zvonka. Preto si sa už aj tak veľmi zlepšil. V tvojom prípade… v tvojom tele nerastie nič tak hrozné a čudné, čo by ťa doslova zožralo zaživa. A ešte tak divoko…“
„A nedalo sa niečo robiť? Rádioterapia…“
„Ach, ty o tom vieš? Nuž, zvyčajne vieme nejako pomôcť, ale v tomto prípade… Aj mňa samého šokovalo, že to bolo tak brutálne, tak náhle, rástlo to omnoho rýchlejšie, než by sme boli kedy čakali. Nepomohla by žiadna chemoterapia, rádioterapia… Bolo príliš neskoro, ale nie preto, že by bol niekto zlyhal a nepostaral sa o neho včas. Vyzerá to…“ doktor zmĺkol.
„Vyzerá to…?“ chlapec mu pomohol.
„Vyzerá to, akoby chcel odísť a obstaral si zbraň, aby to dosiahol. A poriadne smrteľnú.“
„To sa dá?“ žaslo dieťa.
Dr. Bourke neodpovedal. To bol z jeho strany krok na horúcu pôdu. Veľmi horúcu. On vedel, že si ľudia často obstarajú chorobu, ktorú potrebujú. Keď sú naozaj unavení a nespokojní, dostanú nádchu, aby si oddýchli v posteli, kým sa vykýchajú. Nie že by naháňali niekoho kýchajúceho. To len ich organizmus sa proste odmietne vysporiadať s bacilom, s ktorým si obvykle poradí. Ale nechcelo sa mu veriť, že by ten chlapec bol chcel zomrieť. Prečo? Ten druhý, s popáleninami, kedysi dávno, ten nielen chcel, ten to aj urobil. Ten očividne chcel zomrieť – a nik to nevidel. A nik nevedel prečo.
„Nuž, každopádne…“
„Každopádne,“ pacient pokračoval v liečení doktorovej bolesti, keď sa ten zasa odmlčal, „povedali ste to, aby ste niečo povedali.“
„Fíha! No nádherná veta. Chlapče, jeho situácia bola celkom iná.“
„Chcete povedať, že ja teraz nemám umrieť.“
Dr. Bourke prikývol. Bol si istý, že správa o Wesleyho náhlom skone sa rýchlo rozšíri, preto to chlapcovi rozprával. Chcel predísť ďalšiemu skonu.
Mladý Kennedy mu dal najavo, že on je iný. „A prečo by som mal?“ spýtal sa.
„Samozrejme, že by si nemal. Ale… Chcem, aby si vedel, že si celkom iný prípad, čo sa týka diagnózy, no hlavne… Ech, ako to len povedať… Ty si veľký bojovník, nevzdávaš sa. A to je to, čo na tebe tak obdivujem.“
Bolo dobré, že to povedal? Dr. Bourke okamžite v duchu prosil Wesleyho o odpustenie za takú myšlienku. Zrazu vedel, že Wesleyho skon nebol prejavom zbabelosti. Ten druhý chalan, popálený, to bol zbabelec, bol ustrašený k smrti – doslova. Nebol dosť smelý ani na to, aby niekomu povedal o svojich obavách. Ale dokáže skutočný zbabelec spáchať samovraždu? A ešte k tomu pádom z výšky?
Dr. Bourke divoko potriasol hlavou. O čom to premýšľa? Prišiel utíšiť obavy tohto dieťaťa, aby mu zabránil v hľadaní podobnosti s prípadom zosnulého rovesníka. A chlapec je pritom tak citlivý… Kam to len jeho myšlienky skĺzli?
„A navyše tvoje problémy nerastú, naopak sa zmenšujú, a čoskoro sa celkom rozplynú.“
„Ako skoro? Mesiace?“
„Mesiace. Možno rok – dva.“
„Ďalšie dva roky povaľovania sa v posteli v bolestiach?“
„Ale kde! Bolesti pominú ako vždy, krátko po operácii. Nesústreďuj sa na zlú stránku…“
„A čo už je len dobré na vylihovaní v posteli?“
„No, napríklad nemusíš do školy,“ žartoval doktor. A bol to, zdá sa, zlý žart.
„A nemám žiadnych kamarátov ani priateľov, je tu len kopa pacientov, ktorí prichádzajú, aby zakrátko odišli a aj tí len prechádzajú okolo mojich dverí po chodbe. Niektorí sú fajn, ale ja si nevyberám, proste sa akosi zjavia a potom sa akosi stratia. To nie je výber. Nik neostane, žiadny za nevráti…“
„Čo je kompliment našej robote tu.“
„Čože? No, možno, ale… Pre mňa je to ako byť uväznený na doživotie na samotke, bez šance vyjsť na chodbu a pokecať s deckami…“
„Povedal som ti, že ťa čoskoro prepustíme.“
„A aj tak je to už dlhšie, než dostanú iní ako trest… Trpel veľmi?“
„Nie, synku,“ odvetil doktor, zaskočený chlapcovými poslednými slovami. „Hm, robili sme, čo sme mohli, aby sme mu uľavili od bolestí, ale… Áno, trpel hodne, kým mu to svinstvo neucviklo miechu. Sú bolesti, ktoré neodstrániš žiadnymi práškami. Prepáč…“ doktor sa musel otočiť chrbtom k malému pacientovi, aby si utrel náhlu slzu.
Zacítil jemný dotyk na chrbte. To ho primälo otočiť sa späť k pacientovi.
„Pán doktor… Tuším je vám ľúto, že ste mu nemohli dať, čo potreboval.“
„Je, drobček. Chcel by som mať kanón, ktorý by dokázal také hrozné veci zlikvidovať, či už ultrazvukový, laserový alebo aký. A prinajmenšom by som chcel vedieť, prečo sa to stalo, prečo to dostal, kde sa to vôbec vzalo. Ako sa to začalo, čo sa dalo urobiť, aby sme mu naozaj pomohli zbaviť sa toho a vyliečiť ho, vychmatnúť ho Zubatej z rúk. Chcel by som rozumieť, ale už nie je šanca…“ zasa chrlil doktor.
„Pán doktor, vy nie ste obyčajný doktor,“ povedal chlapec tíško.
„Tak ako ty nie si obyčajný chlapec, drobček môj,“ odvetil prekvapený Dr. Bourke.
„Prečo mi tak vravíte, pán doktor?“
„Pretože som mal dosť času spoznať ťa, synak, dokonale spoznať. Viem, že nie si zlý chlapec napriek tomu, čím si musel prejsť, napriek bolestiam, rokom trápenia sa…“
„Pán doktor, chcel by som byť teraz sám,“ povedal chlapec, ale Dr. Bourke sa ani nezdvihol na odchod, keď vybuchol v plač.
„Preto si chcel, aby som odišiel?“
Strapatá hlávka prikývla.
Tento chlapec plače pre iného, ktorý zomrel – a to ho ani nepoznal, nestretol, nevidel! Doktor ho pohladil po vlasoch.
„Nemaj mi za zlé, synku, že tvoje prianie nesplním, lenže teraz nemôžem odísť. Nenechám ťa v tvojom smútku. Rozosmutnil som ťa, ale tým si mi ty zasa o sebe niečo prezradil. Je v tebe hlboké spolucítenie.“
Vtedy sa to nešťastné stvorenie obrátilo k doktorovi s otvorenou náručou. Dr. Bourke pochopil, zohol sa k nemu a chlapča ho silno objalo. Doktor objatie opätoval. Ako veľmi sa muselo to dieťa báť, keď objalo človeka, v ktorom videlo zdroj svojho utrpenia a bolestí? Muselo to byť hrozné, pre chlapca jeho veku; preto hľadal útočisko. A napriek občasnej nenávisti mal Dr. Bourkeho rád. Snáď o to viac, keď teraz videl jeho slzy, jeho smútok, spôsobený Wesleyho odchodom. Smútil by Dr. Bourke aj kvôli nemu, keby sa s ním niečo stalo? Už vedel, že áno.
„A čo… čo bude teraz? Mal súrodencov? A čo jeho rodičia?“ spýtal sa chlapec trhane.
„Pracovníci zo sociálneho sa o nich postarajú, pomôžu im prejsť tými najhoršími chvíľami…“
„A s ním… s Wesleym?“
„Prečo sa pýtaš? Poznal si ho?“
„Nie, pán doktor, len som niečo málo počul, keď sa o ňom rozprávali sestry a tak.“
„Fí, aké dlhé uši máš, kamarát?“ Dr. Bourke trval vždy na pozitívnom prístupu k deťom a tvrdo zakázal personálu preberať problémy pacientov pred nimi, čo aj iných. Len také pekné, pozitívne – to dievčatko odišlo po úplnom vyliečení, ten chlapec z trojky zasa zajtra pôjde domov, lebo jeho zreparovaná noha je v poriadku… To aby posmeľovali malých pacientov s podobnými ťažkosťami, dodávali im vieru v ich vyliečenie. Zároveň si museli dávať sakramentský pozor, aby miesto toho deti nerozosmutnili tým, že tie vyliečené už odchádzajú, ale ony tu musia ešte ostať. Doktor Bourke vedel, prečo asi je mladý Kennedy temer jasnozrivý, či skôr akýsi jasnočujný človiečik. Musel. Bez šance dostať sa medzi ľudí si vyvinul iné schopnosti, ako sa k nim dostať, ako byť tak akosi účastný na svete, ktorý o ňom temer ani nevedel. Časom si vycvičil zmysly k dokonalosti. Nebola to neslušnosť, ale skôr nevyhnutnosť, že načúval svetu okolo seba. Neschopný chôdze svetom, dokonca aj sedenia na vozíku, mohol leda obzerať steny okolo seba a ten kúsok sveta, ktorý videl za oknom. Tým sa jeho uši stali omnoho citlivejšie, ale to si chlapec neuvedomoval. Vlastne nikto.
„Pán doktor…“
„Hm?“
„Pýtal som sa…“
„Ja viem.“
„Ale nechcete odpovedať“
„To nie je príjemná téma. Ale dobre, ak chceš… Zástupca pohrebného ústavu navštívi Wesleyho rodičov, aby prebrali všetko o…“
„To nie, pán doktor. Myslel som čosi iné.“
„Čo… čože? Skutočne? To ťa zaujíma?“
Chlapec prikývol, pozerajúc doktorovi priamo do očí.
„Žasnem… Veď som ti povedal, že ty nemáš žiadny dôvod snoriť vo svete tam mimo tohto nášho,“ povedal, no nebola to výčitka, len pripomenutie. „A okrem toho, ľudia navymýšľali toľko všelijakých predstáv o tom, čo sa s človekom deje po smrti – nie s jeho telom, ale s človekom… toľko, ako náboženstiev. A možno ešte viac.“
„A ktoré z nich má pravdu?“
„Keď to raz zistíš, povieš mi, okej? Upokoj sa, chlapčisko zvedavé, v tom si nik nie je istý; ani filozofi, ani náboženskí vodcovia, ani ateistickí teoretici. Napokon, môžeš si vytvoriť vlastnú predstavu sveta a nik ti nemôže povedať, že sa mýliš. Nik nevie, nik si nemôže byť istý. To si buď istý,“ doktor sa zahral na ozvenu, aby aspoň trocha chlapcovi rozjasnil náladu.
Netušil, ako by chlapcovi rodičia pozerali na to, keby im dieťa začal zaúčať do akéhokoľvek náboženstva alebo školiť v otázkach akejkoľvek viery. To by mohlo narobiť problémy, prinajmenšom by sa nahnevali na nemocnicu alebo priamo na neho, potom by nasledovali temer naisto chlapcove zvady s nimi o tých veciach… Netreba porušiť pravidlá v tomto smere.
„Synak, dať ti odpoveď, aká by ťa uspokojila, je ťažká robota.“
„Prečo? Ľudí nezajíma, čo sa s nimi stane, keď raz odídu?“
„Ale samozrejme, že áno, buď si istý, ale uspokoja sa s tým, čo im povie náboženstvo, ktoré ich obklopuje; alebo im stačí, čo nájdu v akýchkoľvek svätých spisoch….“
„Ale náboženstvo, to je len čosi, v čo musia veriť, namiesto aby si boli istí. Nezaujíma ma, čo si myslia ľudia, cirkvi alebo už kto, že je. Chcem vedieť, čo je. Naozaj.“
„Naozaj chceš vedieť…“ pokúšal ho doktor, ktorému temer zabehlo.
„Nie… áno, naozaj. Naozaj chcem vedieť, čo naozaj je.“
„To jediné, čo ti môžem povedať, je, že toto je jedna z najväčších záhad. Nezaoberá sa  to ničím hmotným, ale naopak niečím nedotknuteľným, čo nedokážeme merať.“
Dr. Bourke sledoval chlapca, ktorý ho sledoval doslova s otvorenou pusou. Čo by mu mal povedať? A čo by nemal?
„Možno raz nájdem čosi, potom môžeme hodiť reč, ale teraz ti neviem povedať nič viac…“
Vtedy mladý pacient doktora prerušil už s hnevom v očiach a s výčitkou: „Nevravte mi, že ste na to nikdy neboli zvedavý…“
„Bol som, samozrejme, ale prečo…?“
„Vaša práca, veď robíte tu… Stretávate sa so smrťou…“ chalan náhle zmĺkol.
„Chcel si povedať, že denne, zdá sa mi. Nie je to tak, chlapče, našťastie. Smrť je tu našťastie vzácna, toto nie je jednotka intenzívnej starostlivosti, ani tu nemávame ťažké prípady…“
„A Wesley? Ako to teda, že on tu bol?“
„On bol mimoriadny prípad. Ale netráp sa jeho osudom. Počuj, kamoš, vravíš, že si tu furt sám. Čo keby som našiel spôsob, ako zvaliť tieto steny a dostal ťa medzi ľudí?“
Kennedy prudko zavrtel hlavou.
„Prečo?“ spýtal sa prekvapený doktor. „Myslel som, že  sa cítiš osamelý… Ach, rozumiem. Vydrž niekoľko dní a ja urobím, čo je v našich silách. Ver mi.“
Doktorove slová chlapca pobavili, usmial sa. Jasné, že doktor urobí všetko, aby dosiahol to, čo pacient potrebuje. A určite to nebude len jeho vlastnými silami.