Dr. Leo Bourke. Deti – hlavne niektoré z  nich

Keď Dr. Bourke skončil som svojimi povinnosťami a opustil operačný trakt, cestou späť na pediatriu stretol priateľa, toho najrešpektovanejšieho, a popravde aj ctihodného – nikoho menšieho než riaditeľa nemocnice.
„Hej, a ty čo tu robíš? Tvoja služba predsa už skončila,“ hundral riaditeľ, mračiac sa na neho.
„Poznáš ma, Rick. Nemôžem len tak odísť.“
„Prečo?“
„Bol som odvolaný od jedného vážneho prípadu.“
„A ty si odišiel?“
„Musel som. Potrebovali ma na operačke.“
„A teraz to chceš dokončiť? Ten Kennedyovský chlapčisko už určite drichme. Veď už je neskoro.“
„Skontrolujem ho.“
„Leo, ty už si mal hodiny byť doma. Nešalej. Chceš sa zabiť? Veď v špitáli tráviš už naozaj každučkú minútu. Vieš ešte vôbec, ako vyzerajú izby u teba doma? Pamätáš si ty vôbec ešte cestu domov?“
„Ale zastav, Rick. Samozrejme že hej. Ale skús ma chápať…“
„Ja viem, Leo. A nie je na tom nič zlé, snáď len aby si naši pacienti nezvykli na takú fajnovú opateru, pretože, ako dobre viem, ani v tomto špitáli a ani v žiadnom inom nie je iná taká duša ako ty, taká, čo by sa tak starala o ich utrápené dušičky.“
„A?“
„No veď dobre, Leo, len tak ďalej. A pomôž sebe, aj tomu nešťastnému decku,“ riaditeľ to trocha pejoratívne označenie dieťaťa vyslovil láskavo, ako vždy.
„Pomôžem, Rick. Vďaka. Maj sa.“

Starý doktor sa vrátil na izbu, odkiaľ ho odvolali na operačky. Nakukol dnu, dúfajúc, že chlapča už bude drichmať, ale vedel veľmi dobre, že chalan je tak citlivý, že ho pozná lepšie, než sa pozná on sám. Prinajmenšom perfektne poznal doktorove zvyky. A jedným z jeho povestných zvykov bolo, že vždy, keď bol chlapec v nemocnici, ho najprv prišiel navštíviť, kým sa pobral domov.
„Spíš už?“ spýtal sa doktor. Keby vedel, že chalan naozaj spí, nebol by sa pýtal, ale by tíško vycúval a opatrne zavrel dvere. Takto mu ukázal, že vie, že nespí. Musel.
„Jasné, pán doktor, už spím. Žiadny problém,“ povedal žabec ironicky.
„Prečo si takto ubližuješ, synak?“
„Vedel som, že prídete.“
„Jasné, pretože ťa vždy prídem skontrolovať. Ale teraz najlepším doktorom je pre teba spánok.“
„Lepším, než vy?“
„Jasné, kamoško.“
„Pán doktor, prečo ma vždy chodíte pozrieť?“
„Pretože máš predplatené prémiové služby, všetko v cene. Hm, navyše si čosi, čo už patrí k tejto nemocnici, akási jej súčasť, niečo, ako tieto steny alebo posteľ, na ktorej práve ležíš. Si tu odjakživa…“
„A aj ostanem…“
„Ale kde. Netreba sa ti obávať, chlapčiatko. Sľubujem, že ťa čoskoro ja osobne odtiaľto vykopem. Spomeň si, čo bolo a porovnaj to s tým, čo si dnes schopný robiť, ako sa dnes cítiš…“
„Mám bolesti.“
„Fakt? To je úžasné!“
„Prečo?“
„No lebo keby ťa nebolelo, vedel by som konečne, kde trčí môj skalpel. Od posledka v tvojom chrbte.“
„Ale pán doktor…“ povedal chlapec smutne napriek úsmevu, ktorý v jeho tvári vzbudili doktorove žartíky.
„Ja viem, chlapče. Ale to je normálne, že telo bolí, keď bolo nedávno krájané na kúsky.“
„Nie krájané, ale už pomleté.“
„No tak chvalabohu, že nie som psychiater.“
„Prečo zas?“
„Schizofrénia je pocit, že si rozštiepený na dve osobnosti. Byť nie rozdelený, ale rozomletý je potom čo?“
Chlapec sa začal smiať. A to bolo presne to, čo Dr. Bourke chcel dosiahnuť.
„Tak sa teraz cítiš?“ spýtal sa. „Veď operácia skončila už dávno.“
„Áno, tak“
„Tak to musím čosi zariadiť, synak. Zavolám Joannu, aby ti dala niečo na zabitie…?“
„Jed alebo lano… Nie, revolver!“ skočil mu chlapec do reči.
„No, veď presne. Plný piluliek – zabijakov bolesti na uľahčenie tvojho trápenia.“
„Pán doktor…“ chlapec utíchol.
„Hm?“
„Čo je s vami? A spomeňte si, že sme kedysi uzavreli dohodu, že si nikdy nebudeme klamať.“
„No, to si pamätám, kamarát, a dostojím svojmu slovu. Takže… Musím priznať, že som uťahaný ako mača. Som už človek v rokoch a…“
„Tak prečo potom nejdete do postele, prečo nejdete domov, k rodine… prečo si neoddýchnete? Prečo sem chodíte?“
„Jaj, chlapče,“ trháš moje srdce na kusy, pokračoval by Dr. Bourke rád, no namiesto toho sa odmlčal. „Ťažko je vysvetliť to takému šteniatku, chlapča moje. Prepáč, že ti tak vravím, ale je to tak. Hoci… nuž, ty si také podivné šteniatko, veď si prešiel takým  čímsi, čím iní neprejdú do konca svojich dní…“
„Nie, nie, pán doktor…“ protestovalo to dieťa – dieťa i napriek svojim skúsenostiam.
„Synak, ver mi, je to číra pravda. Si naozaj mladučký,“ a ja ťa poznám od počiatku tvojich dní, chcel doktor povedať, ale povedal si to len v duchu. Prečo by mal týrať toto nebožiatko, ktoré nebolo schopné ani len sedieť ani sa pohnúť, keď ho videl po prvý raz?
Chlapec bol dosť múdry na to, aby sa vyvaroval zopakovania tej najdôležitejšej otázky, na ktorú chcel poznať odpoveď. Možno bol akýmsi Malým princom, ktorý nikdy nezabudol otázku, keď ju položil, no zároveň bol dosť citlivý na to, aby vedel, že zopakovaním otázky o doktorovej rodine by ho ranil. „Hm, kde sme to skončili, pán doktor? Keď vás volali… A, už viem…“
Doktor ho umlčal, ale dal pozor, aby nebol pritvrdý. „Synku, dnes nie. Už je príliš neskoro na smutné príbehy, ktoré navyše nerozprávam nikomu. A ešte jedno navyše – zajtra zasa budeš mať jeden z tých tvojich ťažších dní. Teraz spi. Chceš ten zabijak bolesti?“
„Nie, pán doktor. Skúsim prežiť bez toho.“
„Dobre. Teraz už spi, chlapča moje. A neboj sa, je to ťažký deň pre mňa a pre ostatnú bandu na sále. Ty budeš počas toho spať, ver mi.“ Doktor si sadol na jeho posteľ a pohladil ho po líci. „Spi už, dieťa,“ povedal a chlapca prekvapilo, keď začal tíško spievať. Bola to stará írska uspávanka a chlapča bolo celé preč z doktorovej nehy, a práve tak bolo prekvapené aj citom, ktorého bola zrazu pieseň plná.
Keď doktor dospieval uspávanku, zbadal, že chlapec zaspal. Pomaly vstal, rovnako pomaly a opatrne prikryl utrápené spiace telo prikrývkou a vydal sa ku dverám doslova po špičkách, aby chlapca nezobudil. Zajtrajšok bude veľký deň pre nich oboch. Pre chlapca je pripravená ďalšia operácia.
Doktor musel poznať liečivú silu hladiacich dotykov i hudby. Preto aj zvolil tú starú írsku pieseň. A presne preto aj budú počas zajtrajšej operácie znieť uspávanky, kým doktor bude rezať kožu a svaly chlapcovho pravého kolena.
Doktorov deň už bol za svojím koncom, keď kráčal chodbami nemocnice Crescent Hospital do svojej ordinácie. Už bolo neskoro ísť domov, pustil sa teda chystať si lôžko vo vedľajšej miestnosti z vyšetrovacej postele, aby sa trocha prespal. Nebude to po prvý raz, čo bude spať na tom kuse nábytku.

Ozvalo sa klopnutie na dvere a tie sa otvorili hoci ešte neodpovedal. Vošiel riaditeľ nemocnice, kto iný.
„Ty ma sleduješ!“ obvinil ho Dr. Bourke. Nepýtal sa.
„Samozrejme. Som zodpovedný za túto nemocnicu, takže som zodpovedný aj za teba. Musím dbať na tvoje zdravie. Ak naň nedbáš ty, musím ja.“
„No dobre, tak urob to, kvôli čomu si prišiel.“
„Najprv ťa odvlečiem domov a ty mi musíš prisľúbiť, že tvoje nohy vzápätí neprekročia v žiadnom prípade prah žiadnej z brán tejto nemocnice. Nevylez z postele až do rána. Nechcem ťa tu vidieť pred ôsmou.“
„Nie,“ doktor uťal riaditeľa ostro a rozhodne. „Pripravím toho chlapca na operáciu.“
„Nie, Leo. Nechaj to na iných, oni si poznajú svoju prácu a tá naozaj nie je tvoja.“
„Ale on je prvý…“
„Dobre, je prvý hneď zrána, ale povedal som, že ťa tu nechcem vidieť pred ôsmou. Joanna urobí pre mladého Kennedyho všetko, čo treba. A na ňu sa môžeš spoľahnúť, to predsa vieš. A ak nevieš, tak ťa to naučím, človeče! Ona vie, čo chalan potrebuje. Ty prídeš na radu o ôsmej v zelenom na operačke so skalpelom v ruke. Dovtedy všetok svoj čas venuj oddychu. A hneď po operácii opustíš nemocnicu a budeš v ňom pokračovať, a to je nie želanie, ale príkaz od tvojho nadriadeného. Nemáš potom zmenu a tých šesť hodín drámy v divadle (theatre – divadlo, ale aj operačný sál), bude dosť ešte aj na teba.“
„Ale veď keď sa preberie, musím…“
„Nemusíš. Budeš spať alebo plávať v jakuzzi, drahý doktor Bourke. Chlapcovi sa dostane tej najlepšej starostlivosti. Pochybuješ o svojom mančafte? Vybral si si väčšinu z nich sám a musím povedať, že si vyberal dobre. Nakoniec, veď si ich nielen vyberal, ale všetkých aj zaučil a vychoval, sú čertovsky dobrí. Ďakujem ti za tvoju robotu, doktor, prinajmenšom to ber z rúk riaditeľa. Je kopa tých, ktorí by ti poďakovali tiež, keby tu teraz boli – rodičia tvojich pacientov, a samozrejme aj tí pacienti. Leo…“ riaditeľ nakoniec ubral.
„Nechaj si to, Ron. O vďaku mi vonkoncom nejde. Teraz mám v hlave len to zmasakrované telo, ktoré musím zajtra zasa krájať. Vieš, čo mi dnes povedal? Že nie je narezaný, ale pomletý.“
„Á, tak toto je teda pod kožou doktora Jekylla! Leo, neber také slová vážne. Ja viem, je… Je to zvláštny chlapec. A viem všetko o vašej nenávisti, chcem povedať o tej jeho nenávisti voči tebe, za všetky tie  bolesti, ktoré si mu spôsobil. To bolo, ser na to, Leo, veď už je to tuším preč, chalan si to už uvedomil. Si kurva dobrý doktor a chirurg a ortopéd, aby si si bral slová takého zasrana k srdcu. To všetko sa muselo stať, aby mohol znova chodiť. Vlastne nie znova, ja viem, veď on ešte nikdy po tejto zemi nechodil. A viem, že bude – vďaka tebe, Leo. Si veľký muž, miluješ všetky svoje deti, a máš ich teda poriadne veľa. Viem, že to pre teba nie sú žiadne prípady, ale cítiace a zároveň citlivé a trpiace ľudské bytosti. Presne preto si ťa vážim, chlape.“
„Ty, prestaň, kým mi nezačneš vyznávať lásku, človeče. Boli by sme naozaj divný pár. Nechaj ma teraz spať.“
„Nie, Leo. Poď, hodím ťa domov. A po operácii zasa odídeš. Sľubujem ti, že po teba pošlem auto, keby sa vyskytli akékoľvek komplikácie okrem chalanovej zlej nálady.“
A tak to aj bolo.