Dr. Leo Bourke. Vstup

„Dr. Bourke! Dr. Bourke! Volajte prosím operátora!“
Dr. Bourke vstal, pohladil chúďa dieťa po vlasoch a vydal sa ku dverám. Vybral z vrecka mobil a zavolal na správne číslo skôr, než doznela ozvena jeho mena z tretieho opakovania výzvy.
„Tu Bourke, čo sa deje? Aha, dobre, hneď som tam,“ povedal, ukončil hovor, obrátil sa k chlapcovi na posteli a s úsmevom mu kývol rukou. „Niekto má problémy. Prídem ťa pozrieť neskôr. Maj sa,“ a ponáhľal sa preč.
Vždy je to tak, rozmýšľal Dr. Bourke, kráčajúc k svojej ordinácii. Kedykoľvek sa moje meno ozve takto, niekto niekde neďaleko má problémy.
Na to si nikdy nezvykne – to nie je v jeho povahe. Usmial sa na dieťa, ktoré sa usilovalo kamsi dostať o barlách, čo preň očividne nebolo ľahké, ale nepomohol mu. Nesmel. Boli na to dva sakramentsky dobré dôvody. Jedným bola tá telefonická výzva, ktorá mu vravela, že kdesi naokolo niekto potrebuje jeho pomoc omnoho viac, než chúďa chlapča, ktoré sa snažilo ustáť ten čudesný barlový valčík. Ten druhý dôvod bol chlapec sám. Dr. Bourke poznal perfektne jeho prípad – tak ako vždy poznal všetky prípady na svojom oddelení. Pravdu povediac Dr. Bourke neznášal, keď ich nazývali prípadmi. Pre neho to boli vždy pacienti, trpiace deti. A nikdy to nezabudol pripomenúť, keď iní ľudia nazývali deti prípadmi alebo diagnózami. Preto vedel aj to, že toto dieťa bude tie pomocné nohy nejaký čas potrebovať, takže si na seba musia zvyknúť. Musí sa s nimi skamarátiť a kráčať s nimi bez pomoci iných. Vedel, že chlapec bol poučený, ako má barly používať – v prvom rade opatrne, aby neublížil ani sebe, ani nikomu naokolo. Aj to, že má vždy chodiť pomaly a popri stene, aby sa mal o čo oprieť, keby ho barly zradili. Dr. Bourke mu chcel dať na vedomie, že vidí, že to nemá ľahké, ale oceňuje jeho snahu. Chlapec sa usmial v odpoveď.
Do ordinácie dorazil vo chvíli, keď telefón na jeho stole zazvonil.
„Bourke. Jasné, už som na ceste,“ povedal prístroju a vyrazil behom k operačnému traktu vo vedľajšej budove. Niekto potreboval pomoc jeho rúk a mysle naozaj súrne.

Dr. Bourke nie je obyčajný doktor. Je príliš starý na to, aby bol taký. Veď väčšinu svojej kariéry strávil naprávaním detských tiel, či už rebier alebo končatín, polámaných v hrách alebo pri nehodách na bicykloch, korčuliach alebo skejtoch; vývojových vád, spôsobených prudkým rastom v období dospievania alebo už čím iným. Nech už to bolo čokoľvek, Dr. Bourke nikdy nezabudol, že nelieči diagnózu či telo, ale dieťa, trpiacu ľudskú bytosť. Preto sa staral aj o inú, netelesnú stránku „svojich detí“. Bol si pridobre vedomý, že v nemocnici sú v pre ne neobvyklom prostredí, medzi cudzími ľuďmi, obklopené pachom dezinfekcie a liekov…
Počas jeho kariéry tisíce detí prekročili prah jeho oddelenia – ak vôbec boli schopné kráčať – a niekedy mu osud privial do života veľmi zaujímavé bytôstky. Zjavovali sa, aby trocha rozjasnili jeho dlhé večery v nemocnici. S takými sa vždy rád porozprával. Oceňoval jasný pohľad na svet, ktorý mu ešte stále mohli ukázať tí menší; i ten zvláštny pohľad niektorých starších, ktorí by už neboli radi označovaní za deti. Jeho starosťou bolo najmä naprávať kostry pacientov, hoci nie len, a on túto robotu miloval. Mal na to prostý dôvod. Chápal svoj život ako šancu starať sa o práve také deti. Miloval sledovať pokrok tých, ktorí prišli ako úbohí mrzáčikovia, ako sa pod jeho rukami menili späť v nebojácne veselé deti. A občas aj zázrak poskytnutia toho, čo dieťaťu predtým veľmi chýbalo.
Najradšej zo všetkého vyprevádzal deti z oddelenia ako presné opaky uplakaných a ubolených nešťastných stvorení, ktoré na oddelenie prichádzali; keď sa už zmenili späť v šťastne vysmiatych a rozžiarených malých lotríkov, ktorí zasa mohli šantiť a užívať si života naplno. Niekedy to bol naozaj malý zázrak, ale stalo sa aj, že trebárs končatina bola príliš zdevastovaná na to, aby ju napravili dokonale. Dr. Bourke nemal také prípady rád, ale vždy aj tak urobil to najlepšie, čo dokázal, aby dieťa odchádzalo zasa zdravé – nielen z fyzickej stránky, no i vnútorne. To bolo ťažšie – no podľa neho omnoho dôležitejšie.
Len jeden prípad jeho viac než tridsaťročnej kariéry neskončil úspešne. Naskrze nie. Ten smutný prípad… nebola to zlomená noha ani vykĺbené zápästie. Chalan sa obaril v kuchyni – pravdepodobne najbežnejšia nehoda detí v tej časti obydlia, ak to nesúvisí s nožmi. Dr. Bourke nebol chirurg. Pôvodne bol pediater so zameraním na ortopédiu. To jeho nemalé chirurgické skúsenosti a predstavivosť z neho robili vyhľadávaného odborníka. A chlapca priviezli do nemocnice počas jeho služby, preto ho vzal na svoj oddelenie. Bola to nesmierne smutná a zároveň desivá udalosť, ešte naviac preto, lebo chlapec mal opustiť nemocnicu nasledujúce ráno.
Samozrejme, jeho odchod z nemocnice by neznamenal koniec jeho uzdravovania – a rovnako samozrejme ani koniec jeho utrpenia, pretože mal pred sebou plastické operácie, ktoré mali rekonštruovať zasiahnuté časti jeho hlavy a tváre, krku, ramien a hornej časti hrudníka. Bol to akýsi náhly popud, ktorý ho priviedol tých pár krokov od nemocničnej postele k oknu a potom ešte kúsok zaň. Dr. Bourke sa nikdy neprestal obviňovať z jeho smrti, hoci vyšetrovanie samozrejme preukázalo jeho úplnú nevinu a uchovalo jeho reputáciu nepoškvrnenú. Bol to však on sám, kto sa nedokázal uspokojiť s tým, čo sa stalo.
Chalan bol ešte decko, no dobre, dospievajúci, teda v období nálad, zapríčinených hormonálnou búrkou v jeho tele, mal za sebou strašnú skúsenosť – príčinu krutých bolestí; s vyhliadkou na ďalšie bolestivé plastické operácie. Urobil to v noci, keď bol na izbe sám. Ale stalo sa to počas Bourkeho služby v jeho oddelení, preto trvalo mesiace, kým sa z toho ako-tak spamätal. No pravdu povediac si to nikdy nebol schopný odpustiť. Nedokázal sa uspokojiť s tým, že dieťaťu neposkytol starostlivosť, potrebnú podľa vlastných princípov, podľa svojich vlastných kritérií. Postaral sa čo najlepšie o rany jeho tela – a chlapec mu za cenu svojho života ukázal, že problém bol hlbšie v ňom, kdesi pod tou spálenou pokožkou. Doktor Bourke nebol jeho psychológ, no i tak sa obviňoval, že nevenoval dostatočnú pozornosť chlapcovmu vnútru. Chalana samozrejme mal v opatere aj psychológ, ale asi nebol tak dobrý ako Harry Waldon, ktorý prišiel až po ňom.
Dôvod toho chlapcovho zúfalého činu bol tak neočakávaný a prekvapujúci; že trvalo roky, kým ho ktosi pochopil, kým sa zjavilo vysvetlenie. A s plným vedomím a zodpovednosťou a v plnom význame toho tvrdenia môžeme povedať, že vysvetlenie toho dôvodu padlo z neba. Doslova. Verte alebo nie, niekedy veci, ktoré sa nám v živote prihodia, majú omnoho hlbšie korene, než by ktokoľvek čakal. Ale to sa týka viac než len tejto situácie v tejto sérii kníh; že otvárajú brány k prielomu, k nájdeniu dôvodov a k oslobodeniu.

Cesta je jednoduchá. Začína zahodením predpojatej mysle, programov, implantovaných do nej už v útlom detstve, kedy sme neboli schopní rozlišovať, hľadať alternatívy, brániť sa; neskôr, keď nie sme schopní vidieť pravdu… Programuje nás spoločnosť, médiá, kultúra, náboženstvá, riadiace naše životy. Je veľa spôsobov, ako sa dostať tam, kam tak veľmi potrebujeme, aby sme dosiahli vnútorný pokoj a mier; aby sme sa mohli zbaviť starých – a nepotrebných – situácií a vzťahov a čohokoľvek, čo nás ťaží. Je to temer mysteriózne, ale len kým neopustíte staré učenia, nepravdy, pokrúteniny.
Občas to, čo pre nás vyzerá podľa našich skúseností a vedomostí tajuplne, sú len technológie a to, že nás obmedzuje náš pohľad na svet. Na druhej strane ich možno ľahko vysvetliť z pohľadu napríklad inej kultúry. Odhodením predsudkov, predpojatosti, našich súdov  otvárame okno, cez ktoré môžeme buď vyskočiť, keď zrazu uvidíme náš starý svet novým pohľadom a vidíme ho v popole a ruinách; alebo radšej pomaly a zvedavo prejsť do odlišného sveta – možno celkom iného –, ktorý sa nám ponúka svojou prirodzenosťou, vlastným pohľadom na svet a život. Alebo sa môžeme vychytiť na krídla a letieť nespútaní, aby sme videli neuveriteľnú, no skutočnú, nádheru sveta  z celkom iného uhla, cez prizmu celkom iného videnia sveta a života, opustiac zbytočné názory a predsudky. Potom môžeme krídla odhodiť a ponoriť sa hlboko do tajomstiev skutočného života a sveta, ktoré sa menia v prosté fakty, prinášajúce nám voľnosť, plné uvedomovanie, bdelosť, pokoj a trpezlivosť… To je cesta k pokojnému a krásnemu svetu, ktorý nás obklopuje, ktorého časťou sme.