Dr. Leo Bourke. Problémy v čomsi ako raj

„Leo? Človeče, čo sa stalo? Čo je s tebou? A čo do pekla tu vlastne robíš? Je zasa neskoro, to ťa mám furt upozorňovať, že máš ísť domov? Prikážem na recepcii aby ti to zakaždým ozná… Leo?“
„Poď voľakam nabok, Rick, poviem ti.“
„No, mal by si…“
„Nestraš, Rick. Počuj, vieš, ako neznášam utrpenie a…“
„Tu trpí každý, človeče, veď ty to vieš veľmi dobre. Nik z nich by tu nebol, keby netrpeli…“
„Prestaň blbnúť, Rick.“
„Tak vysyp naplacato, prečo som ťa načapal práve pred dverami toho chudáka Kennedyho. A ty… Čo je s tebou? Si opitý či čo?“
„Kravina. Rick, ty vieš, že v nemocnici nikdy nepijem.“
„Tak kde si potom získal tak krásnu červenú farbu očí?“
„Kvôli… nemu.“
„Počkaj, jaj, už viem, ten chalan, Wesley, s tým sarkómom chrbtice zomrel.“
„No veď.“
„A to kvôli nemu? Spochabel si? To fakt nebol dobrý nápad liezť ku Kennedymu, keď si rozhodený a nešťastný kvô…“
„To nebolo kvôli Wesleymu, Rick, ale práve kvôli nemu.“
„A čo sa stalo?“ Slová Dr. Bourkeho riaditeľa nemocnice naštvali.
„Nič, vychladni.“
„Tak potom…? Ty si mu povedal, že Wesley zomrel?“
„Áno.“
„Zbláznil si sa, chlape? Prečo ho mučíš? Tento malý Kennedy má viac než dosť svojich trápení, netreba mu pri…“
„Zastav, Rick. Nechcel som, len som chcel skontrolovať, ako sa má. A on videl, že som…“ doktor sa zamotal a tým nechtiac zatajil pravý cieľ svojej návštevy – snahu predísť tomu, aby sa chlapec začal porovnávať s Weslyho prípadom, o ktorom by sa tak či onak dopočul. Riaditeľ by to bol pochopil a akceptoval, lenže rozhovor sa zvrtol inam.
„Leo! Naozaj by si sa mal vyvarovať liezť k nemu v takomto stave, so slzami v očiach…“
„Keď som k nemu vošiel, nemal som ešte žiadne. To on…“
„Somár starý, mal by si vedieť, aký je extrémne citlivý. Prečo do pekla…?“
„Veď to práve on… Vycítil môj smútok, hoci som ho skrýval, tak ako celý deň. Dal mi, čo som potreboval. Je tak veľmi spolucítiaci… Objal ma.“
„Čože? Fíha! Povedal by som, že to je dobré znamenie,“ riaditeľov hlas bol zrazu na hony od hnevu, znela v ňom naopak radosť. Veľmi dobre vedel, čo také jednoduché objatie môže v tomto zamotanom prípade znamenať.
„Dúfam.“
„Bola by to výhra, Leo. Tvoja výhra. Viem, ako veľmi ťa nemal rád. Nezľahčuj to, ja o tom viem. Bojí sa ťa a nemá ťa rád. Toto by bolo znamenie zmeny k lepšiemu.“
„A aj pre mňa. Nie je príjemné to počuť takto naplacato, ver mi,“ použil Dr. Bourke riaditeľovu frázu.
„Ach, prepáč, Leo. Len som chcel zhrnúť fakty. Viem, že má sakra dobrý dôvod… počkaj, nechaj ma dokončiť moju vetu. Mal na to bohovsky dobrý dôvod – všetky tie bolesti, ktoré si mu spôsobil. Ja viem, že ani štipka z nich nebola zbytočná, ani sa jej nedalo vyhnúť. Ale chlapec rastie a dúfam, že aj múdrie, nebuď prekvapený, ak pomaly zmení aj svoj vzťah k tebe. Rastie, a je to rozumný chalan, plne si uvedomuje dôvody svojho utrpenia. A ozaj, to mi pripomína, čo som ti chcel už aj povedať. Možno by si mal začať byť obozretnejší v jednaní s ním, aby si ho nenechal dostať sa k tebe príliš blízko. On má rodičov, aj napriek neustálej absencii otca. Ty nie si jeho tatko, Leo.“
„Rick, Wesleyho odchod už bol aj oplakaný prinajmenšom nami dvoma. Ale on bol ten, kto to začal, nie ja.“
„Stretol vôbec niekedy Kennedy Sparka?“ Riaditeľ vždy používal Kennedyho priezvisko zámerne, aby svojmu priateľovi presne ukázal, o kom v tej chvíli vraví.
„Wesleyho? Pravdepodobne nikdy. Ako? Ani jeden z nich nemohol chodiť, nemohli sa stretnúť ani v ordinácii…“
„Prečo potom Kennedy plakal?“
„Povedal som ti, to jeho spolucítenie…“
„Ty, Leo, varujem ťa, nelez k nemu v noci. Žiadne debaty, jasné?“
„A to ho mám nechať trpieť ešte aj kvôli smrti iného takého chlapca ako je on?“
„Urob, čo považuješ za najlepšie – pre to dieťa, nie pre teba, Leo. Ak Počuj, poďme niekam si sadnúť, pokecať pri dobrom víne alebo whiskey len čo odtiaľto vypadneme…“
„Vďaka, Rick. Dobre, poďme. Kedy končíš?“
„O piatej.“
„Ja už som skončil.“
„Veď ja viem, Leo. Počkaj ma teda dole v kantíne, kamarát.“
„Dobre,“ súhlasil Dr. Bourke a hneď aj porušil svoj sľub, lebo sa vrátil k malému Kennedymu. „Prepáč, kamoš, musel som niečo zariadiť. Si už v poriadku?“ ponúkol pomocnú ruku.
„Som,“ odvetil chlapec, ktorého smútok bol viac než zrejmý. „Dovidenia, pán doktor.“
„Dovidenia, chlapče. Dobre sa vyspi. A keby niečo, len povedz, neváhaj. Alebo sa pýtaj.“
„Dobre.“
Chlapec na posteli sa otočil k oknu, za ktorým tma začala rozprestierať svoje krídla.

V ten večer Dr. Bourke pri poháriku whiskey rozpovedal riaditeľovi svoju myšlienku využiť mladého Kennedyho na pomoc starým ľuďom výmenou za osamelosť. Riaditeľ ho nechal snívať nahlas, pozorne sledujúc jeho myšlienky. Potom sa o nápade dlho vadili, až im z toho vyšiel dobre definovaný koncept. Riaditeľ návrh schválil a Bourke bol vzápätí určený za dobrovoľníka, ktorý to prejde s Waldonom, aby sa pripravili na všetky možné scenáre. On sám sa podujal prebrať to s chlapcovou matkou po formálnej stránke a získať jej súhlas s takou procedúrou. Trocha sa bál, či bude súhlasiť, predsalen, chalan sa medzi cudzími a neznámymi dospelými ľuďmi mohol dostať k názorom, ktoré by sa im možno nepáčili, ale zasa by mohol počúvať ich životné skúsenosti, učiť sa o skutočnom živote. Ale plán ako taký sa mu veľmi páčil. Vylepšil ho ešte o spoločnosť študenta medicíny ako akéhosi strážcu. Jeho úlohou malo byť zabrániť práve tomu, aby starí ľudia chlapcovi „neodovzdali“ svoje choroby alebo ho nepoučovali nejakým nevhodným spôsobom… Ten študent – alebo študentka – by mal zasa tému pre diplomovku alebo aspoň pre ročníkovú prácu. Ak by sa to ukázalo ako dobré riešenie, bolo by to tým pádom aj podchytené ako štúdia, ktorá mohla nápad šíriť v lekárskej komunite. Vyzeralo to na viacstrannú pomoc.

Vďaka chlapcovej povahe a dobre pripravenému plánu sa očakávania Dr. Bourkeho i Dr. Waldona naplnili temer okamžite po spustení akcie, s dokázateľne pozitívnym efektom pre chlapca i starých ľudí. On už nebýval sám a trávil väčšinu času svojho pobytu v nemocnici, keď bol schopný sedieť, v dennej izbe dospelých pacientov. Hrával s nimi hry, sledoval filmy, aké by žiadne decko v jeho veku nesledovalo – dokumenty o prírode, histórii, umení, životné príbehy zaujímavých ľudí… Na druhej strane dospelí – a omnoho starší pacienti ocenili prítomnosť mladej krvi. Chlapcova prítomnosť im dávala príležitosť zabudnúť na ich vlastné choroby aspoň počas chvíľ, keď boli s ním. Všetci sa snažili pomôcť mu, keď čosi potreboval… A k tomu prítomnosť študenta, ktorého našli… Ten tým dostal výnimočnú šancu sledovať ľudí v čudesnej kombinácii veku a neduhov. A zoznámiť sa s malým Kennedym – a to tiež niečo znamenalo, pretože len čo sa chlapec dostal medzi ľudí, zmenil sa.
Zanedlho sa nápad Dr. Bourkeho, rozvinutý Dr. Waldonom, ukázal naozaj byť skvelou a účinnou pomocou pre predchádzanie depresiám, melanchólii a zlým chvíľkam najmä medzi starými ľuďmi. A počas chvíľ, strávených v priebehu nasledujúcich mesiacov a rokov v nemocnici Crescent Hospital sa ten chlapec stal skutočným maskotom, akýmsi „terapeutickým nástrojom“. Tým si plne zaslúžil jednoposteľovú izbu, ktorú potom už naozaj nik nepovažoval za príliš luxusnú pre jedného detského pacienta. Napokon, z času na čas mu na izbu šupli nejakého iného mladučkého pacienta. Už mohli, pretože ako letel čas, chlapec si začal uvedomovať, ako veľmi by pohľad na jeho jazvy mohol vydesiť iné dieťa pred operáciou, a dával si dobrý pozor, aby ho tak nik nevidel. Rovnako si dával pozor, aby deti nedesil rozprávaním o svojom utrpení, pooperačných bolestiach a nepríjemnostiach z odznievania narkózy, o dĺžke svojho pobytu v nemocnici. Naopak, učil sa im pomáhať. Pripravil ich na to, že po operácii je normálne, ak sa cítia čudne; že sa v nemocnici dlho nezdržia; doslova ich strážil po ich návrate z operačky… Doktori mu niekedy priamo povedali, čo a ako má vravieť v izbe svojmu susedovi, ak potrebovali, aby sa to malý pacient dozvedel.  A tak chlapec pomáhal iným chlapcom, i doktorom, ktorí pomáhali jemu.