Pierre. Stretnutie s osudom

Ockove slová som si pripomenul hneď na druhý deň, keď nás pán profesor Shuller prišiel navštíviť. A len čo odišiel, sadol som si k ockovi.
„Oci? Môžem…?“
„Iste, synček…“
„Ako si vedel, že pána Shullera by mohla zaujímať tá internetová stránka s kartami, že si ju mal pripravenú na papieriku?“
„Zlatko, to ty si mu poskytol tú pomoc.“
„Ako to?“
„Musím ti povedať, že naša nedávna debata o tarotových kartách mi pomohla lepšie pochopiť ich význam – a význam ich použitia spôsobom, ktorým ich používam. Takže sa hodí mať taký link poruke, ak je niekto tak otvorený, ako pán Shuller.“
„A prečo si teda nepoužil priamo karty?“ vyzvedám.
„Nechcel som naňho tlačiť. Netreba dokazovať účinky a schopnosti, ktoré sme predtým s tebou preberali. Je zvedavý, čoskoro na to príde sám, môžeš sa staviť. A ako som povedal, je otvorený, nie je to obvyklý vedátor. Uvidíme čoskoro, čo to prinesie.“
„A ten chlapec? No, ten koktajúci študent, o ktorom vravel…“
„Pousilujem sa, ako sa bude dať, chlapče. Prinútil si ma o tom premýšľať, vďaka. Možno aj on ti raz bude chcieť poďakovať. A sám si počul, že to nevyzerá na ťažký prípad.“
„Aká trauma dokáže spôsobiť tak hrozné zajakanie? To muselo byť čosi…“
„Myslím, že ten mládenec zažil nejaký extrémne stresujúci šok… V živote si môžeme už od útleho detstva obstarať veľa trablov, ktoré sa potom neskôr veľa spôsobmi prejavia v našom živote – alebo po jeho zvyšok. Tuším ho zatiaľ dávali do poriadku len odstraňovaním prejavov…“
„Pritom traumatizujúca podstata ostala, hoci práve tú treba odstrániť, zvládnuť…“ podotkol som.
„Presne tak. Potom symptómy samé ustanú. Len by ma zaujímalo, prečo sa pán Shuller tak hrnie do toho jeho prípadu.“
„Našli spoločnú otázku. Obaja chcú vedieť, poznať príčinu všetkého, čo sa stane. Opúšťajú svet náhod…“
„Ako vieš?“ žasol ocko.
„Oci…“ nechce sa mi rozprávať o tom.
„Aha, rozumiem. Prepáč, synak. Ale prosím ťa, buď opatrný, aby si neublížil. Zakázať ti používať tvoje schopnosti by bola hlúposť…“
„Prečo?“
„Pretože ak by si ich nemal mať a používať, nebol by si ich obdržal. Pierre, prosím ťa, naozaj si daj pozor, používaj ich správne. Používaj ich, keď chceš pomôcť; používaj ich na ochranu svoju či svojich blízkych; ale vyhni sa ich používaniu len zo zvedavosti, pre zábavu alebo dokonca pre svoj profit. Nie, synček, ja nepotrebujem tvoje prísľuby, ja ti verím. Len chcem, aby si vedel.“
Prikývol som. Má pravdu. Chcel som mu sľúbiť, že to budem používať len… Ále, na tom nezáleží. Ani na nejakom sľubovaní. Len som zvedavý, prečo… Pán Shuller je zriedkavý typ človeka. Tak ako môj ocko. Bude aj ten študent? Sadla si vrana k vrane?
„A Pierre…“ vyrušil ma ocko z úvah.
„Hm?“
„Ak to aj urobíš, ešte stále to nemusíš vešať ostatným na nos… To je to, čo vraví nultá karta.“
„Myslíš, že je to hlúpe?“
„Mohlo by byť. Pravda si si všimol profesorov úžas, keď si povedal…?“
„No, áno Ale ocko… hovorievaš, že nič sa nestane náhodou. Neviem, čo to bude, ale som si istý, že tých mojich pár slov o Colette a o mne niečo prinesie…“ striaslo ma, ešte kým som stihol dopovedať svoju repliku.
„Dúfam, chlapča moje, že profesor je múdry muž a…. tuším sa celkom uspokojil s tvojím vysvetlením. Ale prosím ťa, neprovokuj ho.“
„Ale to som ani nemal v úmysle, ocko…“
„Dúfam. Len stráž lepšie svoj jazýček…“
„Ako Colette?“
„Nie. A keď už si ju spomenul, musím za ňou skočiť a troška sa s ňou porozprávať. Nepáči sa mi, ako sa chová.“
Prikývol som. Ocino povedal, ocino urobí. To nie je moja starosť. Ja mám sám čo na starosti, nie slová mojej sestry.
„Ale ešte kým odídem, synček… prosím, keď je tu niekto na návšteve, skús sedieť, tak, ako sedávajú slušní ľudia. Nie je pekné vidieť ťa sedieť zmotaného do uzla. Ja viem, že tak sedávaš rád, ale prosím… Keby to bol tvoj kamoš, nestaral by som sa. Ale pán profesor Shuller je… neviem… úctyhodný chlap. Hlavne keď on je tu, prosím ťa…“
Ako ockovi povedať, že práve keď je tu pán profesor, cítim zúfalú potrebu sedieť v tom uzle, ako to ocko nazýva?! Bez nôh, skrížených pred sebou, kryjúcich moje telo, sa cítim ako nahý pred tribunálom, alebo na hranici, obklopený davmi, ktoré na mňa civia a posmievajú sa mi. Viem, že to nie je práve slušné, sedieť s nohami zohnutými, s chodidlami na sedáku kresla alebo na tej taburetke a so sánkou na kolene. Niekedy tak sedávam, a niekedy by som tak rád sedel, ale nemôžem. Napríklad v škole. Je tam predo mnou lavica, ktorá mi v tom bráni. To je hmotná bariéra, práve tak, ako v autobuse, kde by som tak tak rád sedel, keď nastúpia takí tí škaredí ľudia. To, o čom ocko vraví ako o veciach, kvôli ktorým by sa to nemalo diať, je len konvencia, predpis alebo čo. Pre mňa je to… múr.
„Dobre, ocko, skúsim. Ale… nesľubujem ti to…“
„Nie? A prečo?“
„Bojím sa….“ zmĺkol som.
„A čohože?“
„Nie čohože, ale kohože. A to kohože je pán profesor Shuller.“
„Bojíš sa ho? Prečo? Je to predsa fajn chlap! Alebo si myslíš… no, ženu nemá…“
„Ocko! To fakt nie je problém. Zažil som takú dychtivosť, akú asi teraz myslíš, ale to nie, toto nie je ten prípad. Nechce ma zraniť a nechce ma mať. A predsa…“
„Mal si  ním niekedy v minulosti nejaký problém? Rozbité okno alebo smeti, hodené jemu za plot alebo…?“
„Nie, ocko. Ty predsa vieš, že také veci nerobím. Sme úplní cudzinci, povedal by som. Leda že sa sem pred rokmi presťahoval, ale to všetko predsa vieš, ocko.“
„Tak potom…“
„Tak potom fakt neviem.“
„Tak potom idem za Colette,“ uzavrel ocko a usmial sa. „Dobrú noc, synček.“
„Dobrú, ocko.“