Pierre. Tma prináša svetlo

Náhle sa všetko prepadlo do tmy – nečakanej, nevysvetliteľnej. A hlbokej.
„A to je zas čo?“ prekvapený som sa posadil. Ešte som nič také nezažil.
„Lampa? Alebo istič… Pusti ma, synček, mrknem sa na to.“
Vstal som a vykročil pre novú žiarovku.
„Pierre!“
„Hm?“ zarazil som sa.
„To nie je ani žiarovka, ani istič. Pozri,“ povedal ocko a mne je hneď jasné, čo je čudné. Nikde žiadne svetlo! Ani v izbe, ani v celom dome. Tma je všade naokolo, aj za oknami. „Nie sme v tom sami,“ povedal ocko. Ako môže byť taký… tak pokojný?!
Dovliekol som sa ku sedačke. Oči sa mi pomaly prispôsobujú tomu temer žiadnemu svetlu. Už vidím jeho pohybujúcu sa siluetu na pozadí okna proti hviezdnatému nebu. Ocko prešiel pozrieť z okna na mesto dole pod kopcom, ale len najvzdialenejšie časti svietia a hviezdy na čisto čiernej oblohe.
„Pierre?“ ozval sa ockov hlas.
„Tu som, oci, vrátil som sa na gauč,“ oznamujem mu svoju pozíciu.
„Si v poriadku?“
„Som.“ No, to možno platí o zjavnej časti mojej bytosti, lenže vo vnútri… Ale čo, ocko má teraz iné starosti, načo ho znepokojovať mojimi šibnutými strachmi?
„Kuknem, čo sa stalo,“ oznámil a prešiel ku vchodu. Dvere buchli, ocko je fuč. Leziem do svojej izbičky hore. Tu sa cítim omnoho bezpečnejšie než dole. Nie som žiadny posranec, tmy sa nebojím, ale teraz…
Otvoril som si okno a pozerám na mesto v tme. Podo mnou sa ocko s kýmsi rozpráva dole na trávniku, čo sa tiahne popred domy.
„…Ďalšia hviezda padá. Ja viem, že to vlastne nie sú hviezdy, ale narúšajú monotónnosť, ktorú ste spomenuli.“
O čom sa to rozprávajú? A s kým to vlastne ocko hovorí?
„Hej, ale tiež len raz za rok, v určitom období, keď Zem prechádza pásom…“
„Pán Shuller, vy ste vedec, však?“ spýtal sa ocko. Aha, takže to je ten profesor či čo, sused z vedľajšieho domu. „Vaša reč je plná vedy, ale vaše srdce nie. Stojíte tu už pekných pár minút bosý a s hlavou zvrátenou do neba, zhlboka dýchate a hoci všetko viete vedecky vysvetliť, hlas sa vám pri tom vysvetľovaní chveje. A myslím, že to nebude len zimou, ktorá dnes nečakane nastala. Skôr…“
„Áno?“ pán profesor popohnal ocka dokončiť vetu.
„Myslím, že to zapríčinila vaša neistota. Akoby ste zrazu neboli presvedčený o tom, čo ste vraveli.“
Vtedy sa zrazu tá nádherná hviezdnatá noc zmenila zasa späť v obyčajný večer, presvetlený všetkými možnými svetlami mesta. Tí dvaja sa rozišli a zdola sa ozvalo buchnutie  dverí. Ocko je zasa doma.
Rozsvietil som malú lampičku a dal sa zostupovať schodmi. Ocko je už v polovici schodišťa.
„Ďakujem ti za svetlo,“ vraví. Prečo si teda sám nezažal dolu?
„Oci? Čo sa stalo?“
„Výpadok prúdu. Asi mala výpadok elektráreň. Alebo niekto preťal nejaký hlavný kábel, keď kopal na zlom mieste.“
„Aha. Škoda. Bolo to tak krásne…“
„Čo?“
„Všetky tie hviezdy na oblohe…“
„Ach to. To teda bolo. A videl si tú padajúcu hviezdu?“
„Áno. Bolo to nádherné.“
„A želal si si niečo?“
„Áno, vyriešiť ten…“ problém, o ktorom sme sa rozprávali celé popoludnie.
„Nehovor! Nesplnilo by sa ti,“ zarazil ma hneď zo začiatku.
„Ale oci, nie som dieťa.“
„A preto si myslíš, že to už viac nefunguje?“
„Už viac? Ako to mohlo…?“
„Ak veríš, že padajúca hviezda je tu preto, aby ti splnila nejaké želanie, podvedome to želanie považuješ za prisľúbené nejakou vyššou mocou. A to ťa môže hnať ešte viac sa snažiť dosiahnuť splnenie sna.“
„Alebo sa spoľahneš na hviezdu a na tú vyššiu moc za ňou a ani nehneš prstom – a neuspeješ.“
„Aj to sa môže stať, lenže, Pierre, aj napriek tomu, že ľudia tvrdia, že neveria na také povery, predsa zvyknú veriť na nadprirodzené alebo mysteriózne veci.“
„Prečo?“
„Pretože neprevzali zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Takže musí existovať čosi alebo ktosi, kto mi pomôže…“
„Aha. A… existuje vôbec čosi nadprirodzené, čosi mysteriózne?“
„Hádaj… Och, nie, nechcem ťa skúšať, synak. Pozri, keď sa objavili prvé autá, myslím tie smiešne kočiare bez koní, niektorých ich tvorcov považovali za posadnutých diablom. Teraz vieme, že ich poháňala sila ohňa, premenená pomocou pary v stroji na hnaciu silu vozidla – a na zázrak alebo mystérium, podľa toho, v čo verili…“
„Alebo na zlo…“
„Áno, alebo na zlo, sa zrazu pominulo. Teraz sa už ako deti učíme o motoroch s vnútorným spaľovaním. A možno hoci veľa ľudí tomu vôbec nerozumie, autá sú dnes absolútne bežné a zvykli sme si na to, že ich za jeden deň vidíme viac než dosť.“
„Ocko, neodpovedal si mi. Alebo áno?“
„No, čo myslíš?“ pokúša ma ocko.
„Nó… ak to bol zázrak, ktorý bola veda neskôr schopná vysvetliť, obsiahla to… Existuje potom niečo naozaj nadprirodzené? Možno raz budeme vedieť vysvetliť všetko a zmieriť, či skôr zžiť sa s tým, keď zistíme, ako to funguje…“
„A to je odpoveď na tvoju otázku, Pierot. Len sa musíme vyhnúť spoliehaniu sa na vedu vo všetkom, ostať otvorení novému. Možno potom raz budeš schopný nájsť aj vysvetlenie svojho terajšieho nepokoja, môj zlatý.“

Keď som sa dostal do postele, nedokázal som zaspať. Čo keby som si bol vytiahol kartu Viselca? Čo by to bolo znamenalo? Dokonalú neschopnosť čokoľvek urobiť; byť zavesený dolu hlavou a ešte aj s rukami zviazanými za chrbtom reťazou… Čo by to znamenalo?
Ale jasné! Mám to! To je presne zmysel tej karty! Donútila ma premýšľať o situácii! Chcem nájsť aj iné hľadiská! Nemôžem teraz robiť nič, len čakať, čo situácia prinesie. Bude to koniec ťažkých dní mojej osamelosti? Skončí sa to Smrťou? Alebo prepustením – a Blázon opäť ožije? Je nejaká iná možnosť? Alebo mám len sledovať činy iných a ak treba, tak na ne reagovať? Povedala by mi tá karta, že nemusím byť vždy ten, kto urobí prvý krok? Alebo že sa skrývam a neurobím ten prvý krok, len aby som ostatným nedal šancu ublížiť mi?
Keď už teraz viem, že ostatní môžu podľa mojich činov vidieť vo mne blázna, môžem zmeniť svoje správanie. Som voľný, nič ma nenúti aj naďalej hrať blázna. Rozumiem. A rozumiem kartám, prinajmenšom jednému ich významu – ako prostriedku pomoci.
Než som zaspal, počul som ocka rozprávať sa s Colette.