Pierre. Stretnutie s prvým

„Pierre! Kde trčíš? Potrebujem ťa!“ ozvala sa odkiaľsi.
No jasné, ako inak! „V ockovej izbe,“ odvrkol som.
„Odchádzam, povedz ockovi, že sa vrátim večer.“
„Prečo?“
„Čože? Musím k Amy. Zabudla som si u nej franinu a zajtra ju potrebujem. Čau.“
„Prečo?“ zopakoval som. No jasné, úloha na desať minút, ale ona sa sem vráti zasa len prespať.
„Čo? Čo vlastne chceš?“ vyletela po mne.
„Prečo by som mal vôbec niečo ockovi vravieť…?“
„Lebo sa vrátim neskoro. O desiatej alebo ešte…“
„Príď skôr, Collie. oznáš ocka…“
„Kašli na to, nie si môj otec. Musím už bežať. Čau.“
A zmizla. Jasné, že nie som jej ocko, som jej brat. A nik by neveril, že som jej dvojča. Veď aj navonok sa jeden od druhého líšime ako sa len dá, alebo ešte viac. Neexistujú dvojčatá tak veľmi vzdialené od seba, ako sme my. Nerozumiem jej. Ani ona. Teda, ani ona nerozumie mne – tak, ako nikto. Našťastie je stále zalezená kdesi vo svojej izbe alebo kdesi preč. Veď iba čo ma využíva ako odkazovač pre ocka, keď sa zasa kamsi rúti a nemá ani toľko času, aby hodila na kúsok papiera pár slov pre ocka. Preto hrám trdlo, hoci viem, že ona vie, že nie som.
Žijeme vo vlastnom svete, obaja. Je to normálne? A vlastne… nie je to v skutočnosti úplne bežné? Všetci vidíme veci okolo seba inak. Všetci cítime odlišne to, čo prežívame, hoci je to tá istá situácia. Jeden sa smeje, iný cíti žiaľ – pri tom istom čine, veci či udalosti.
Ach, nech si letí, kam chce. Ocko sa bude hnevať, ale našťastie vie, že ja nemám ani najmenšiu šancu ovplyvniť Colettine činy. Presne tak, ako on, povedal by som. No dobre, je to jej život a plynie len tak akosi povedľa môjho. Kiež by mi tak mamička vedela vysvetliť, prečo sme my, blíženci, tak… hm, rozdielni. Samozrejme viem, že to nie je tým, že hoci sme blíženci, ja som chlapec a ona dievča. To je pochopiteľné. Musí to byť v čomsi…

Raz som mamičku počul rozprávať sa s ockom o mne. Bolo to, keď sa začali tie problémy… so mnou. Povedala… cítil som, že sa v skutočnosti o mňa bála, pretože považovala moje nadchádzajúce – a rastúce – problémy za dôsledok mojej mysterióznej choroby, tej čudesnej horúčky. Mal som nejakých sedem či osem, keď som ju vtedy v zime dostal. Snehová búrka zabránila lekárovi prísť včas a ocko raz povedal, že ich auto bolo vtedy celkom zamrznuté. Nemali doma nič, čo by mi mohlo pomôcť, preto skúsili aspoň trocha ma schladiť studenou vodou a čistým liehom. Bola to tá záhadná horúčka? Spáchala niečo v mojom tele? Alebo ublížila môjmu mozgu, čím spôsobila neskoršie trable? Alebo to bolo čosi celkom iné?
Keď napokon doktor dorazil, mamka povedala, že mi dal širokospektrálne antibiotiká, ale že nik nevie, čo to v skutočnosti bolo. Doktor nezanechal žiadny záznam o návšteve u nás – ani v ordinácii, a ani v denníku, ako sa ukázalo neskôr, keď ho našli mŕtveho v obrovskom záveji, ktorý úplne pochoval jeho auto v tú najchladnejšiu noc všetkých čias. Viem, že sa to nestalo kvôli mne, pretože sa ponáhľal od iného pacienta k ďalšiemu, našli ho poriadny kus cesty od nášho domu. Ocko vraví, že tie antibiotiká nemohli spôsobiť nič, no mamička o tom pochybovala a trvala na testoch na drogy. Urobili ich napokon, no neukázali pranič. Dobre, robili ich niekoľko mesiacov potom. Nebola to žiadna ortuťou stabilizovaná vakcína, lenže ktovie? Alebo… boli to vôbec antibiotiká? Ocko vravel, že hneď na druhý deň som bol v poriadku, čo bolo naozaj prekvapujúce. Nuž, možno to bola samotná horúčka. Mohla nejako spôsobiť čosi, čo… hm, kvôli čomu ma považujú za divného? A… no, vlastne musím priznať, že je to vzájomné.

Keď ocko večer prišiel domov, povedal som, mu, že Colette odbehla pre nejaké úlohy. Len zhlboka vzdychol.
„A ty?“ spýtal sa.
„Ja? Pohoda.“
„Pierre…“ povedal skepticky.
„Ale dobre. Žiadna pohoda.“
„Presne ako vidím, synček. Takže? Smelo spusť.“
„Ja… chýba mi mamička,“ povedal som smutne, tak, ako sa aj cítim.
„Prečo?“ čuduje sa.
„Je to divné?“
„Nie, isteže nie, Pierre. Aj mne tvoja mamička veľmi chýba. Ale… Chcem len vedieť, prečo si si teraz na ňu spomenul. Prečo ti chýba práve teraz.“
„Snažím sa nejako… aby mi neušlo to, čo sa okolo nás deje.“
„Ako to myslíš, chlapče?“ spýtal sa ocko chytil ma za ruku, aby si mal pritiahol k sebe a vysadil na kolená.
Namiesto zúfalej snahy vyhnúť sa tomu, ktorá by v mojom veku bola pochopiteľná, som to využil a objal som ho okolo krku. Pohladil ma po vlasoch a mňa striaslo. Ocko ma silno, ale jemne objal.
„Čo sa deje, chlapček môj?“ spýtal sa nežne, pokúšajúc sa upokojiť ma.
„Ocko, ja… neviem. Niečo sa deje, cítim, ale…“
„Netráp sa, srdiečko,“ povedal nežne. „Všetko bude v poriadku, sľubujem.“
Ale! Ako len  môže…?! Nejako sa mi podarilo ostať pokojný. Nechcem ho raniť pochybnosťami. Je si tak istý, prečo by som ho mal znepokojovať, pochybovať o jeho slovách? Ale ako si môže byť istý?
„Nepochybuj o tom, Pierre,“ dodal. Cíti moje pochybnosti. „Niet sa ti čoho obávať. Veď už vieš, že čokoľvek príde do nášho života, aj prísť má. Vieš, že je čertovsky dobrý dôvod pre všetko, čím prechádzame …“
„A mamička?“ namietol som. „Čo je čo len trocha dobré na tom, že zomrela?“
„Neviem, mon Pierre, ešte stále neviem. A stále dúfam, verím, že raz porozumiem, že pochopenie mi pomôže aspoň trocha sa s tým zmieriť. Ale buď si istý, že inak by si nebol taký, aký si.“
„A načo je dobré byť smutný, ustarostený a osamelý?“ spýtal som sa.
„Osamelý? Ty sa tak cítiš? Prečo? A prečo nejdeš von za kamošmi, nenájdeš si priateľov? Keď večne vysedávaš vo svojej izbe, sotva si niekoho nájdeš a…“
„Ja viem, ale…“ bojím sa, že by ma decká vonku ranili, tak ako vždy. Veď už koľkokrát predstierali priateľstvo a potom… Vždy zneužijú moju dôverčivosť, zradia ma a vysmievajú sa mi… Už nechcem.
„Pierre, už som ti vravel, že by si už nemal byť naivný,“ ocko potvrdil, ako dobre ma pozná, aj moje problémy. Ale ani on nepozná dôvod, ani ja. Možno raz… Ale do pekla s nejakým „raz“, keď sa cítim tak osamelo teraz! A keď mi nerozumie práve teraz! A hm, je to len osamelosť? Nie je to čosi… iné? Mohol by som povedať, že sa už roky cítim ako outsider, možno dokonca ako vyhnanec, ale keby to počul, bol by ešte viac nešťastný a ustarostený než je teraz.
„Ja viem, ale to je… Ocko, nechcem prežívať sklamania, zas a zas. Ako vždy…“ dodal som smutne.
„Nie je to ľahké, chlapče môj. Ver mi, raz si nájdeš skutočného priateľa, aj viacerých, dúfam. Možno viac, než by si si kedy vedel predstaviť a potom zrazu… Ale nemôžeš si nájsť nikoho, keď sedíš na…“
„Prdeli,“ dokončil som mu vetu.
„Presne,“ zasmial sa. Samozrejme to myslel obrazne a myslel na počítač.
Mám ocka rád. Je skvelý. Dokonca si našiel robotu, z ktorej sa mohol vracať domov dosť zavčasu na to, aby ma nemusel nechávať doma dlho samého. Vracia sa, keď ostatní ockovia ešte pracujú a ich synovia sú sami doma – alebo kde sú. A tak je to celé roky. Ja to nepociťujem ako nejaký dohľad alebo vedenie, beriem to ako jeho snahu pomôcť mi, pretože to to aj je.
Silno som ho objal a on odpovedal rovnako. Bez slov.
„Ocko…“
„Áno?“
„Polámeš mi rebrá.“
„Tak ako ty mne,“ zasmial sa v odpoveď.
„Ach, prepáč. Oci… ja… Chcem sa ťa niečo spýtať.“
„Tak do toho, chlapče.“
„Mohol by si mi povedať, ako fungujú karty?“
„Karty? Prečo? Chceš sa ich niečo spýtať o budúcich priateľoch?“
„Ale nie, oci. Len… Mám tvoje karty rád…“
„Viem.“
Samozrejme že vie. Koľkokrát ma našiel čumieť na ne… Krásu tarotových sád som objavil už dávno. Už ako dieťa som miloval listovať kôpkami kartu za kartou, obrázok za obrázkom. Niektoré boli také obyčajné, iné obsahovali len akési symboly, ktorým som sa snažil rozumieť, a len niekoľko ich vyobrazovalo ľudí, kým iné… Má aj vzácne sady, plné nádherných obrazov a vyobrazení čudesných zázračných svetov.
„Používaš ich…“ zmĺkol som.
„Tak ako ty.“
„Ja len obdivujem ich krásu.“
„To je jedna z ciest, ako môžu pomôcť.“
„A presne to chcem vedieť. Tie ďalšie cesty.“
„Dobre, synak, pozrime sa na to. Poď do mojej izby,“ povedal a ja by som vyskočil po strop, keby to nebolo detinské.
Vstal som a ponúkol mu ruku, aby som mu pomohol vstať – a ocko ju prijal. Samozrejme nepotrebuje moju pomoc, nie je tak starý ani slabý, je dokonale zdravý. Prijal to kvôli mne, aby mi čosi ukázal – a ja som pochopil.
„Poď, môj chlapče,“ vzal ma za ruku a vedie ma do svojej izby, kde má svoje knihy, počítač a všetko pre prácu. Niekedy pracuje doma. Nie je veľmi veľká a najväčšiu časť jej podlahy pokrýva koberec, ktorý mám veľmi rád. Je príjemné na ňom sedieť alebo ležať a dotýkať sa ho – tak ako teraz.
Ocko zapálil niekoľko sviečok, otvoril poličku s kartami a niekoľko krabičiek vybral. Ako som zbadal, sú to moje najobľúbenejšie – Crowleyho, Mesačného svetla, keltský, tarot snov, tarot skrytých svetov…
„Pozri, synček. Ľudia veľmi neveria tarotu. Myslia si, že sa používa len na veštenie budúcnosti.“
„A nie? A… prečo ‚len‘…?“
„Pretože je, v televízii.“
„A ty tomu veríš?“
„Ja ho používam inak, synak,“ ocko sa usmial. „Pozri na tieto karty. Povedzme, že chceš vedieť, prečo si sám. Teraz pomiešaj karty a potom jednu z nich vytiahni.“
Urobil som, ako povedal.
„Pozri na ňu…“
Zachvel som sa. Volá sa Smrť. Striaslo ma. Mamička…
„Ukáž? Á, dobrý príklad…“
„Čoho? A prečo?“
„Ľudia si myslia, že to je najhorší zo všetkých symbolov, táto starká s kosou,“ povedal ocko.
„Prečo?“
„Považujú smrť za definitívny koniec všetkého. A z pohľadu náboženstva, ktoré môžeš nájsť vo všetkom okolo nás, po tom konci nasleduje už len nekonečný trest, ktorému sa nemajú šancu vyhnúť.“
„Prečo? Myslíš peklo? A nebo?“
„Pierre, keď ktokoľvek pozrie na svoj život seriózne a preberie si svoje činy, nevyhnutne zistí, že jeho život a skutky neboli také čisté a jasné, aby mu dali spravodlivú a skutočnú nádej na nebo. Preto sa radšej vôbec smrťou nezaoberajú.“
„Len lekári…“ poznamenal som.
„Áno, ale aj oni majú k smrti zvláštny vzťah.“
„Prečo?“
„Chcú ju poraziť. Myslia si, že práve to je ich úloha. Smrť pacienta je pre nich ich strata, chyba, chcú jej zabrániť.“
„Nie pre všetkých…“
„Iste. Niektorí namiesto toho preberajú zodpovednosť za pacientov život. Myslím tým, že ho riskujú. Pre takých je smrť len súčasťou pacientovho života, ako bodnutie komára. Súčasť to síce je, lenže inak. Takí berú smrť svojich pacientov ľahšie a ľahko sa s ňou zmieria. Nie je to pre nich žiadne bremeno, ale súčasť ich práce; čosi, čo by sa aj tak stalo, aj bez ich chybných procedúr alebo chýb v diagnóze.“
„Nie som lekár a nikdy nebudem,“ vystrelil som rozhodne.
„Prečo?“ ocko prekvapený pozrel na mňa.
„Oci, karty. Smrť. Čo znamená teraz? Pre mňa?“ snažím sa zavrátiť ocka k pôvodnej téme namiesto špekulovania nad mojou náhlou myšlienkou.
„A aká bola otázka?“
„Mohol by som sa najprv čosi spýtať?“
„Dobre, držme sa tvojho problému, ktorý si zmienil – osamelosť. Čo znamená smrť?“
„Vyzerá, akoby vravela: ‚skoč z okna, kamo‘. Teda… mne.“
Ocko okamžite posmutnel, hoci si myslí, že to na sebe nedal znať. „Karty také veci nerobia. Je to len symbol.“
„Čoho?“
„No skús…“ vyzval ma.
„Čo? Ach, myslím… Smrť ako symbol? Konca?“
„Správne, to je presne ono,“ ocko sa konečne zasa usmial. „Dobre, a čo znamená?“
„Že po mamičkinom… odchode som ostal sám…“
„Nie, ty moje trdlo, iste nie. Pozri, je to len symbol. A ty už vieš, že predstavuje koniec.“
„Skončí sa moja osamelosť?“ spýtal som sa s nádejou.
„Teraz sa pýtaš na budúcnosť, nie na význam, synček. Skús ešte raz.“
„Tak potom… Ocko, pomôž mi.“
„Čo sa musí stať, kým sa zrodí motýľ?“
„Hm… Čo ja viem. Počkaj, myslíš to, že zomrie húsenica?“
„Správne. Húsenica musí zaniknúť, aby zrodila motýľa. Bez toho by sa krása motýľa na svete nezjavila.“
„A čo má zomrieť, aby som už viac nebol sám?“
„Hm…“ ocko sa na chvíľu odmlčal.
Moja myseľ vyrazila vpred. Mamičkina smrť a ja ako motýľ? Pozrel som neveriaco na ocka, šokovaný som odmietol prijať takú myšlienku. Tak krutý predsa nemôže byť! No, ani nie je, usmieva sa. Chce mi teda snáď povedať, že… „Ty myslíš nechať ju odumrieť? Skončiť nekonečné vysedávanie na… no, v kresle?“
Oco sa rozosmial. A nielen preto, ako som sa spamätal tesne pred vyslovením slova, ktoré mi skoro skočilo do hu… úst. Ocko neznáša škaredé slová. Ani nás nenecháva zlenivieť v reči používaním skratiek alebo skracovaných verzií slov a podobných nezmyslov, tak obľúbených medzi deckami.
Natiahol som sa po balíčku a vytiahol ďalšiu kartu. No úžasné, Blázon.
„Som blbý alebo čo?“ vystrelil som a dostal po hlave. Bola to blbosť a ja som si ten lepanec zaslúžil, aby som si uvedomil, že trepem. Ocko neznáša, keď sa takto častujeme. „Tak potom…“
„Nestaraj sa, že tí naokolo si možno myslia, že si blázon. Múdrosť vyzerá hlúpo hlupákovi, nie múdremu. A byť blázon neznamená byť hlúpy. Pamätaj si, že vždy je viac hlupákov než múdrych. Buď bystrý, buď múdry, vykroč svojou cestou a nestaraj sa, čo si myslia ostatní.“
„Čo zo mňa spravilo outsidera.“
„Spravilo. Táto karta len vraví prečo. Zvykneme vysmievať to, čomu nerozumieme. A tak sa v našich očiach zrodí blázon.“
„Aha.“
„Dve karty s tou istou témou, dve strany problému. Vieš, karty ťa prinútia premýšľať nad tým, čo ťa ťaží. Môžu ti ukázať veľa stránok. Každá môže pomôcť…“
„Prinútiť ma premýšľať nad súvislosťami a následkami? To myslíš?“
„Presne.“
„Teda potom vie každá karta pomôcť s hocakým problémom alebo témou…“
„Presne tak. Samozrejme, toto bola jedna karta na jednu tému. Vlastne dve karty. Môžeš použiť rôzne spôsoby vykladania kariet, to sú rôzne cesty k ich pochopeniu. Vlastne k pochopeniu situácie. Rôzne výklady ti môžu ukázať veľa aspektov toho, čo chceš pochopiť. Potom si vyberieš kartu pre každý aspekt situácie alebo témy, ktorú chceš pochopiť. Čím viac sa usiluješ vidieť nejaký súvis popisu karty s tým, čo ťa zaujíma, tým viac sa tvoja myseľ vzdiali od zaužívaného spôsobu myslenia. Tým viac ju budeš oslobodzovať a tým viac skrytých spôsobov vnímania môžeš vidieť. Vieš, sme zvyknutí nazerať na všetko z hľadiska duality – dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne, hore alebo dole, biele a čierne… To je príliš zjednodušené, nemôže to stačiť, veď ešte aj minca nemá len pannu a orla.“
„Ale keď ju hodíš, môže padnúť len jedna z tých dvoch možností…“
„To áno. Ale prečo hádzať dualistickou mincou?“
„A nestačí to, keď sa chcem rozhodnúť, či mám ísť hrať futbal s chalanmi vonku alebo ostať doma?“
„Pierre, minca pre toto tvoje rozhodovanie má dokonca len jednu stranu,“ usmial sa ocko. A aj ja. „A čo takto: mám teraz ostať doma, ísť hrať ten futbal, zobrať bicykel a vyraziť na nejaký pekný výlet, ísť do kina alebo sa ísť prejsť na nábrežie, alebo ísť na ten bicykel nie sám, ale s kamošom?“
„Čo ak sa teda rozhodnem hodiť si kocky?“
„To je omnoho lepšie. Každá má šesť strán a spolu ti ponúknu kopu možností, kým hodenie mincou obmedzuje tvoje rozhodnutie len na dve možnosti. A rázcestie môže tvoriť veľa ciest, ktorými môžeš vykročiť.“
„Rázcestie?“
„Vždy, keď sa rozhoduješ, keď vyberáš z možností, ktoré situácia poskytuje, stojíš na rázcestí. Hodiť si mincou znamená, že si možno nezbadal nejaké cesty, ktoré chceš poskytnúť svojmu orákulu – minci. Hoď kockou – a stále sa ti otvára len šesť ciest.“
„Čo teda mám hodiť?“
„Svoju hlavu.“
„Čože?“ vypleštil som oči ako zvedavý slimák.
„Zahoď hlavu, zastav svoju myseľ. Nechaj svoju intuíciu, nech vyberie.“
„Aha, takto to myslíš.“
„Áno. Nenechávaj o svojom živote rozhodovať mincu alebo kocky. Keby si sa na ne spoľahol, tvoj život by bol čírou reťazou náhod. Mamička sa veľmi usilovala čo najviac rozvinúť tvoju intuíciu. Nezahoď ju. Si veľmi vnímavý, oveľa viac než chlapci bývajú, dokonca aj v tvojom veku. Teraz si vo veku, kedy sa tvoja citlivosť, vnímavosť rozvinie – alebo zahynie. Vyber si, čo s ňou; je to len a len na tebe. A včuľ poďme sklohniť niečo dobré na večeru.“
Ocko spomenul mamičku, a v tak čudných súvislostiach… Ale jeho posledné slová mi zabránili pýtať sa. Vstal a odišiel. Mamička. Ja viem, mal ju veľmi rád, a teraz… Radšej idem za ním.
Na varení nie je nič zaujímavé, teda okrem výsledku, ak sa podarí, leda ak ho robím s ockom. To robím veľmi rád. Dáva nám to kopu času, ktorý môžeme stráviť spolu. Rád som s ockom, a ešte radšej s ním varím. Zvyčajne sa celú dobu rozprávame a zvyčajne to nie sú zvyčajné témy, čo preberáme pri krájaní mäsa alebo čistení zemiakov a mrkvy, čo je obvyklá a jednoduchá robota.
„Čo budeme jesť aujourd’hui?“
„Niečo savoureux ako toujours,“ zmrvil som dokopy jazyky svojich rodičov tak, ako jeden z nich.
A tak sa témou dňa stala príprava „saumona à la Backer Jr.“, čo znamená, že to mám kompletne na zodpovednosť. Pripravím ho s nejakými koreniami a bylinkami, podávať sa bude so zemiakmi smaženými len do tej miery, aby to ocko nemohol nazvať kremáciou. A jasné, že príprava lososa bude prepletená vzájomným premýšľaním o riešení situácií v našich životoch s pomocou tarotu.
Akosi samozrejme sa téma rozšírila aj na iné možnosti pomoci ľuďom v ťažkých chvíľach. Rozprávali sme sa o rozhovoroch s priateľmi a o načúvaní ich radám a návrhom, ktoré napokon nie sme povinní počúvnuť, pretože zodpovednosť za výber a rozhodnutie je aj tak vždy na nás. Oni nám môžu ukázať čosi, čo sme prehliadli alebo sme si vo svojej situácii a možno aj rozpoložení neuvedomovali, tak ak otie karty. A… Nuž, rozprávaním o svojom trápení si upratujeme myšlienky, aby sme im čo najlepšie vyložili naše hľadisko, ktoré v skutočnosti môže byť parádne ďaleko od reality. A môžeme si uvedomiť čosi, čo nám ostávalo skryté.
Aj meditácia môže pomôcť poskytnutím šance na umytie hlavy zvnútra, čo potom umožní vidieť situáciu celkom novými okuliarmi. Ocko spomenul aj možnosť predstaviť si niekoho iného stáť v našich topánkach – čo by robil v rovnakej situácii? A prečo? A prečo nie my? Okrem toho si tak vytvoríme šancu premýšľať o trápení ako o cudzom, čo je zasa iná perspektíva. A čo by sme mu poradili?
Milujem také rozhovory. Viem, že sa ma ocko snaží vždy takto niečo naučiť, ale nie je to žiadna prednáška. Nenasiera ma to tak, ako keď to isté robia iní dospelí alebo učitelia práve takou nepríjemnou mentorskou metódou. Oni sa snažia vnútiť mi svoje „múdrosti“. To ocko, ten mi chce pomôcť ponúknutím pomoci, poskytnutím svojej skutočnej múdrosti. Ukazuje mi, ako sa chovať v ktorých situáciách, s ktorými sa neviem vysporiadať, alebo ktoré ma trápia. Aj to zo mňa robí outsidera. Chalani neznášajú rozhovory s rodičmi, pretože sa vtedy cítia ako malé decko a to ich štve. Považujú to za ponižujúce poučovanie. Možno aj ja by som to tak cítil, keby so mnou ocko tak jednal, alebo keby mi vnucoval nejaké nezaujímavé témy.
Najedli sme sa, zatiaľ zašlo slnko a nastal večer. Zažal som tlmené svetlo, sadol si ockovi na kolená a objal som ho.
„Ďakujem ti za pomoc, oci,“ povedal som. Je to jeden z mnohých našich zvykov.
Ocko ma pobozkal a pohladil po vlasoch. „Bolo mi potešením, najdrahší,“ povedal s nehou v hlase a objal ma. Zachvel som sa.
„Čo je s tebou, mačiatko?“ spýtal sa tíško. „Srdiečko bolí?“
Potriasol som hlavou. Kdeže, určite to nie je to, na čo asi myslí.
„Pierre, uf, sadni si sem vedľa mňa, už si dosť ťažký na to, aby si mi polámal nohy.“
Oprel som sa o ocka, usadený už vedľa neho. „Oci…“
„Hm?“
„Ja… prečo ľudia odchádzajú tak mladí?“
Viem, že iní rodičia alebo iní ľudia by ma hneď stopli, možno by ma ani nenechali dokončiť otázku. Ľudia sa boja smrti, boja sa čo len zmieniť sa o nej, nieto rozprávať sa o nej, hoci je súčasťou toho, o čom rozprávajú tak radi – života.
„Mon petit Pierre, čo je dnes s tebou? Som zvedavý…“
Samozrejme, že je. Ani len on mi nedokáže rozumieť. Len mamička ma poznala tak dobre, aby vedela… Možno sú to hormóny a nálady, ktoré spôsobujú, veď mám štrnásť; možno je to tým, že mi tak veľmi chýba; možno tým, že sa tak dlho vyhýbam rovesníkom aj iným v plus-mínus mojom veku… Ale presne preto sa pýtam. Chcem vedieť, prečo odišla a mňa tu nechala samého, medzi ľuďmi, ktorí sa so mnou nedokážu vysporiadať. A naopak. Teda… niekedy im fakt nerozumiem. Ona už by vede… nie, nevedela by. Toto by sa nestalo, keby bola tu, so mnou.
Vo vzduchu visí čosi, čo cítim až kdesi do morku kostí. Žalúdok sa mi chveje, ja… Nedokážem to zastaviť. Rozplakal som sa. Ach, ocko, keby si len vedel… Kiež by som sa vyznal sám v sebe!
Ocko ma objal a znova si ma vysadil na kolená. „Môj najdrahší, kiež by som vedel, ako ti pomôcť, ako utíšiť tvoju bolesť. Naznač mi aspoň, synček, povedz mi, pomôž mi, aby som vedel, ako ti pomôcť. Dovoľ mi pomôcť ti…“
Rád by som, ale nemôžem. Ako opísať neopísateľné?! Ako hovoriť o čomsi, keď ani ja neviem, čo to je? Som vydesený k smrti! Ocko, skamenel som strachom, čosi sa k nám blíži, ku mne…