Dr. Leo Bourke. Blues

Nasledujúceho dňa šla operácia ako po masle, akurát že doktor Bourke sa cítil naozaj unavený ako pes, keď skončili. Riaditeľov návrh s jakuzzi bol preto silným pokušením, takže o hodinu doktor relaxoval vo vani, počúvajúc bublanie, ktoré znelo jeho ušiam ako anjelsky chór. Potom šiel na ajurvédsku masáž a tuším tam aj zaspal.

Ďalšieho dňa doktor zaklopal na dvere. Zvnútra sa nič neozvalo, ale aj napriek tomu vošiel. Veľmi dobre videl, ako chlapec na jedinej posteli v izbe zavrel rýchlo oči a otočil sa k oknu, ponúkajúc doktorovi výhľad na svoj chrbát. Možno by nemal byť sám na izbe, lenže on bol pre iné deti nebezpečný. Nie že by im dokázal ublížiť fyzicky, veď bol ledva schopný sedieť. Napriek tomu by mohol raniť malých pacientov, už aj tak vystresovaných viac než dosť pobytom v cudzom prostredí nemocnice, bez rodičov, priateľov… Mohol by zničiť ich nádeje na vyliečenie, keby sa s nimi rozprával osamote. Dôvod bol prostý – strávil väčšinu svojho mladučkého života na lôžku, hlavne nemocničnom. Dr. Bourke sledoval, ako sa počas tých rokov menil jeho stav a schopnosti. Mohol sledovať zlepšenia a pokrok odo dňa, kedy videl jeho telo na vyšetrovacom stole po prvý raz, a skúmal jeho utrápené a deformované šľachy, svaly, kĺby i kosti. Teraz už výrazne pokročili na ceste k chlapcovej úplnej pohyblivosti. Bol to akýsi druh zázraku, ktorý urobili lekári.
Už len vidieť toho chlapca nahého bol šokujúci zážitok, kvôli všetkým tým jazvám na jeho nohách, rukách, ramenách a chrbte, ktorým sa lekári nemohli vyhnúť napriek neustálej snahe o čo najmenej invazívne a navonok viditeľné zákroky. Práve preto bol tento chlapec na izbe zvyčajne sám. V skutočnosti však nebýval sám často, najmä vďaka dohode medzi doktorom Bourkem a ľuďmi z jeho oddelenia. Všetci, či už sekundári, sestry, či sestričky, venovali chlapcovi svoju pozornosť a čas, keď mohli. Takisto chlapcovi rodičia mali dovolené navštevovať synčeka temer kedykoľvek. Aj napriek tomu za ním chodievala len matka, pretože otec stále robil kdesi ďaleko na montážach, aby zarobil dosť peňazí, tak potrebných pre rodinu a na účty z nemocnice.

Chlapcovo gesto naznačovalo čosi, čo doktora veľmi rozosmutnilo, pretože oni robili naozaj všetko, čo mohli, aby jeho telu vrátili toľko voľného pohybu, koľko sa dalo. Či skôr aby mu ho darovali, pretože on nikdy nepoznal dar chôdze a nikdy by ho bez pomoci lekárov nepoznal. Bývalo to ťažké. Nemohol cítiť bolesť, doktor si tým bol celkom istý, aspoň nie nejakú silnú, ale nespomenul to. Bolo by to ako nabiť pištoľ a podať ju chlapcovi. Radšej povedal: „Ahoj, synak. Prišiel som ťa pozrieť a skontrolovať, či je všetko v poriadku.“
„Nič nie je,“ ozval sa chlapec ticho, ale priečne. A to nemal vo zvyku.
„Nepovedal by som, kamarát. Som si celkom istý, že operácia prebehla v pohode a všetko bolo v poriadku. Dokonca sme to stihli skôr, než sme mysleli. Nie je žiadny skutočný dôvod znepokojovať sa.“
„Okrem toho, že mám bolesti a cítim sa slabý a smutný.“
„Smutný? Prečo smutný?“
„Nikdy nevstanem z postele.“
„Si si istý? Nie, synak. Robíme všetko preto, aby sme ťa z tej postele dostali. Nepodliehaj malomyseľnosti. Bolesť je vcelku pochopiteľná, keďže som včera zasa tancoval valčík so skalpelom v tvojich útrobách. Teraz už viem, že netreba tak veľa, môj milý. Prešli sme dlhú cestu a buď si istý, že už netreba veľa, aby sme ťa z tej postele vytriasli.“
„Ale teraz ma bolí a nemôžem sa ani pohnúť.“
„Naozaj? Silné bolesti?“
„N-nie silné, ale…“
„Dobre, synak, urobím všetko pre to, aby si teraz mohol pokojne spať a uzdraviť sa. To, že si teraz slabučký, je normálna, veď sme ťa držali v krajine snov štvrť dňa. Obstarám ti niečo, aby si mohol pokojne spať. A chlapča moje, nehnevaj sa na nás, robíme všetko, čo sa dá, aby sme ti pomohli.“
Chlapec sa neudržal: „To nie je pomoc! Ja viem, že ešte niekoľko rokov budem len ležať a aj potom budem o barlách. Nikdy nebudem chodiť ako iní!“
„Budeš, môj drahý. Sľubujem,“ povedal doktor, aby upokojil dieťa. Chcel si na chvíľku sadnúť k nemu na posteľ a porozprávať sa s ním, ale chlapec pohol rukou a zrazu si nebolo kam sadnúť. Doktor ho chcel pohladiť po tej ruke, no trpiteľ ňou šklbol z jeho dosahu. Nevedel, nemal predstavu, ako veľmi tieto dva jeho pohyby zasiahli doktora. Bolo to pre doktora Bourkeho omnoho horšie, než keby ruka držala dýku. Ten to na sebe nedal znať, neukázal ani stopu sklamania.
„Prídem neskôr,“ povedal doktor a odišiel, rozhodnutý požiadať o pomoc psychológa. Bál sa, že keby bol chlapec schopný chodiť, bol by možno schopný prejsť k oknu a pokračovať za ním. To bolo to posledné, čo by doktor chcel zažiť. Stačilo raz. Chúďa pacient pôsobí pokojne, ale to len pod tlakom okolností – prijatím vlastnej bezmocnosti. No vnútri je natlakovaný nepeknými emóciami, ktoré mu kľudu nepoprajú.

Ako opustil izbu, ponáhľal sa k psychológovi, aby mu oznámil, že tu cíti nejaké problémy.
„Hej, Leo, nie si ty nejaký príliš starostlivý? Nie si príliš vnímavý voči potrebám a náladám toho dieťaťa? Nezdá sa ti, že sa o neho príliš bojíš?“
„Nie, Harry, nemyslím si, že by som voči nemu bol precitlivený. Neusiluj sa nájsť spojitosť s tým… hm, starým prípadom. Tento chlapec je naozaj ťažký prípad. A ja by som mu hrozne rád pomohol, chcem urobiť, čo sa len dá…“
„A to presne aj robíš, pokiaľ viem, človeče. Dokonca by som povedal, že viac, než by si mal, Leo. Už si mu ohromne pomohol. Rekonštrukcia prebieha v pohode, bez komplikácií…“
„Temer bez…“
„Leo! Tá pooperačná infekcia naozaj nebola tvoja chyba!“
„Ale aj tak sa to nemalo stať!“
„Samozrejme, že nemalo. Ale také veci sa stávajú, to dobre vieš, a toto naozaj nebola tvoja vina. Pozri, si najlepší detský ortopéd – chirurg v štáte. Nenechaj ten prípad deptať ťa. Ani tohto chalančeka. Je to zvláštny prípad…“
„A zvláštne dieťa…“ zavrčal doktor.
„Dobre, Leo, máš pravdu, to naozaj je.“
„O tom niet pochybností. Počuj, Harry, chcel by som mu pomôcť.“
„Ale veď to už aj tak…“
„Počkaj, myslím to inak. Chcel by som mu pomôcť s tými náladami, ale on ma nenávidí.“
„Čože? O čom to hovoríš?“ vyštekol šokovaný psychológ. „On nenávidí nikoho! Čo to pletiem?! Nemôže, on vôbec nie je schopný nenávidieť…“
„Ver mi, Harry. V jeho očiach som pravou príčinou jeho bolestí, som zodpovedný za každučkú chvíľku, ktorú strávil v bolestiach. Každá operácia mu prináša bolesti, je mu zle po narkózach. A každučkú z tých operácií som vykonal ja, nepamätáš? Nepokúšaj sa ma obabrať,“ Dr. Bourke ukázal, že sám je navyše ešte aj čertovsky dobrým psychológom. Ale niet sa čomu diviť, po všetkých tých rokoch, strávených medzi detskými pacientmi, sa pokúsil im rozumieť a tak po nociach počas služieb študoval detskú psychológiu…
„A ako by som mu teda mal pomôcť?“ zavrčal psychológ povolaním, cítiaci stigmu jediného nepodareného prípadu v inak úžasnej kariére Dr. Bourkeho – a to aj napriek jeho slovám. Dr. Bourke nikdy nežiadal nič pre seba, len pre svoje deti, ako nazýval svojich pacientov, keď sa s ním rozprával. Boli to jeho deti, pretože Dr. Bourke nemal deti, nemal rodinu. A jeho nápady a návrhy nebývali hlúpe, preto ho Dr. Waldon nevyhodil ako ufňukanú paničku.
„O to presne ťa žiadam, o pomoc pre neho. Choď za ním, staraj sa o neho, nenechaj ho utopiť sa v hlúpych náladách. Sprav s ním niečo,“ Dr. Bourke zdvihol stavidlá svojich požiadaviek. A za všetkými bola jediná.
Dr. Harry Waldon ani nehlesol. To bola obvyklá schéma – Dr. Bourke sa zmení na chrlič, z ktorého prýštia nezmysly, kým z jeho úst nevypadne niečo dobré. Vlastne z jeho mozgu. Alebo možno zo srdca. Ale tentoraz sa Dr. Bourke zasekol kdesi uprostred povodne.
Dr. Waldon sa mu rozhodol pomôcť: „Možno by som mu mal na izbu šupnúť nejaké ďalšie dieťa, aby nebol sám…“ predstieral, že premýšľa nahlas. V snahe vyprovokovať Dr. Bourkeho vyslovil tú najhlúpejšiu myšlienku, o ktorej vedel, že Bourkeho odpáli ako raketu do stropu. Doktorova reakcia bola očakávaná práve tak, ako bezprostredná.
„Nie!“ skríkol Dr. Bourke. „Zbláznil si sa? Zabudni! Nechcem riskovať…“
„Ale nikto predsa nechce byť sám, nikto to dlho nevydrží!“
„Chceš ho radšej posadiť na vozíček a vystavovať kade-tade akoby bol monštrum z panoptika?“
„Nie, nie! Musíme nájsť niečo, čo by mu umožnilo byť bližšie k iným deťom…“
„Deťom? Hm, nepovedal by som. No, ale… Ty, počuj, a čo tak ho namiesto toho poslať medzi starých ľudí? Tí majú celkom iné problémy. Ocenili by jeho milú povahu, empatiu… Videli  vo svojom živote veľa jaziev, on ich tými svojimi nevydesí. A ak uvidia, že dokonca také šteňa má také problémy, mohlo by to zmeniť aj ich náladičky. Možno to by bolo lepšie, mohlo by to fungovať…“
„Rozumiem, Leo,“ povedal Dr. Waldon, keď jeho kolega zmĺkol, zjavne premýšľajúc svoj nápad do detailov. „Možno by sme to naozaj mali skúsiť. Mohlo by to starkým naozaj pomôcť, veď furt len myslia na tie svoje bolesti, niektorí trepú o nich medzi sebou bez prestania. Chlapcova prítomnosť a stav by ich mohli nielen vytrhnúť z toho nekonečného kolotoča diagnóz a symptómov, keby zrazu videli decko v skutočne veľkých sračkách, pričom má ešte celý život pred sebou. Bola by to pre nich akási mierka pre porovnávanie.“
„Presne, niečo také. Skús to premyslieť, čo by to mohlo priniesť alebo spôsobiť… Trebárs ako zabrániť, aby ho súcitné babky ľutovali – a on si na to zvykne, čo by naozaj nebolo dobré. Možno nájdeš cestu, ako ho nenechať samého a nevydesiť ním iné deti. Ale neotáľaj.“
„Dobre, posnažím sa, Leo. A počuj, teraz by si si mal ísť trocha oddýchnuť.“
„Čo do riti máte všetci s mojím oddychom?“ vyletel Dr. Bourke po nebo.
„Čože?“
„Rick ma doslova vyhodil predvčerom zo špitála, dokonca ma vzal domov autom a zakázal mi vkročiť do špitála pred operáciou. A musel som hneď po nej vypadnúť.“
„A ty si neposlúchol.“
„Ale áno, lebo som musel. Doslova ma vyhodil, zaviezol ma osobne domov a zakázal mi vkročiť do špitála skôr než na operáciu. A potom som zas musel vypadnúť. Včuľ zbehnem zariadiť tomu drobcovi nejaké sedatíva a niečo proti bolesti, aby si oddýchol on a prepol sa na lepšiu náladu.“
„To chceš povedať, že si decko nechal v bolestiach a namiesto obstarania analgetík si si skočil pokecať sem?“
„Musel som, pretože teraz som ja pre neho väčší problém než bolesť. Ani sa so mnou nerozprával a nenechal ma ani prisadnúť si k nemu na chvíľku…“
„A čo by si robil, keby ťa nechal?“
„To čo obvykle – trocha s deckami pokecám, aby mali ten pocit, že sa staráme nielen o ich telá, ale o ne a že ich nenechávame v trabloch samé.“
„No dobre, Leo. Myslím, že sa zasa raz stalo, čo sa malo stať. I tak si už toho chlapca nechal prísť k sebe bližšie než treba. To je nanič, človeče. Netýraj sa, Leo, nik nie je schopný zmeniť minulosť. Teraz mu bež poslať tie prášky. Urobím pre toho chalaniska, čo je v mojich silách. Premyslím tú tvoju novú terapiu. Vyzerá to byť celkom dobrý nápad.“